„Pred skladom čakal Paľo. Samozrejme, že ma musel hneď pripraviť o schopnosti a nakázal mi, nech sa nepokúšam utiecť. Keď sme vošli, bolo tam asi desať ľudí, na prvý pohľad som spoznala iba Petra," začala Rebeka.
Sedela v tureckom sede na konci Matúšovej postele. On napoly ležal a napoly sedel opretý o vankúše a uprene Rebeku pozoroval. Tušila, že chcel vedieť všetko, čo sa stalo, kým Rebeku väznili, a zároveň to nechcel počúvať. Monika sedela na stoličke, lakťe opreté o kolená a hľadela na dievčinu so zvrašteným čelom. Profesor ju počúval s ľútostivým výrazom v tvári.
„Teda, spoznala som Veroniku, ale po dvoch vetách mi bolo jasné, že to je Nikola, ktorá sa takto zo mňa snaží dostať informácie. Potom sa to Paľo pokúšal aj cez moje schopnosti, donútil ma odpovedať pravdivo a pýtali sa, aký je plán na záchranu. Nechceli veriť, že sme jednoducho súhlasili s výmenou."
„Marek mal teda dobrý nápad s tým vymazaním spomienky," povedala Monika.
Matúš si odfrkol a zazeral na ryšavú nadanú.
„Bohužiaľ áno," povedal zmierlivo profesor. „Ak by vedeli, že sa chystáme zasiahnuť, možno by to celé zrušili a my by sme sa k Rebeke vôbec nevedeli dostať. Keďže aj to stopovacie zariadenie nefungovalo," dodal smerom k Matúšovi, ktorý sa tvrdohlavo mračil.
„Boris ho rozšliapol predo mnou a ešte sa smiali, či sme si mysleli, že nepoznajú najnovšiu technológiu."
„Ktorý je Boris?" opýtala sa Monika zvedavo.
„Taký vysoký..."
„Ak ti to neprekáža, predstav si ho v mysli a ja sa pozriem," prerušila Rebeku.
Dievčina prikývla a vybavila si tú mohutnú postavu a dredy. Jeho tvár si pamätala veľmi dobre. Monike zasvietili oči, a potom v krátkosti prikývla.
„Ten to prežil, je vo väzbe. Pokračuj."
„Povedali mi, že potrebujú moje schopnosti na Slávnosť Živlov a hoci mi bol ten názov povedomý, tak som si nepamätala žiaden plán na záchranu. Peter mi niečo pichol a prebudila som sa až v takej malej chate niekde ďaleko. Usudzujem podľa toho, že cesta sem do Bratislavy potom trvala dve hodiny."
„Pokúsila si sa o útek, však?" opýtala sa Monika s prižmúrenými očami.
„Áno, v pondelok prišiel Paľo a doniesol mi nejaké jedlo. Vždy prišiel iba on, nechceli nič riskovať. V skratke mi povedal, na čo im budem potrebná na slávnosti. Nikola mala predviesť piatu naturu a vďaka mojím schopnostiam mali všetci v pokoji pozerať, počúvať a následne mali ministri podpísať nejaké dokumenty. Nikola sa chcela vyhlásiť za ministerku. Paľo sa ma snažil presvedčiť, nech sa k nim pridám, inak ma nechajú Petrovi. S lovcami mali dohodu, že dostanú nadaných, ktorí sa po tom ich prevrate nebudú chcieť k nim pridať. Hoci sa ma to viackrát pýtali, myslím, že som v tom nemala na výber. Moje schopnosti boli pre nich viac na príťaž. Ťažko kontrolovateľné. Neskôr mi Paľo prezradil, že lovci zdokonalili tie látky, s ktorými Vlado experimentoval, a tak bude mať Peter čas sa so mnou porozprávať," povedala zdôrazniac posledné slovo.
„Všetci môžeme vidieť, ako sa s tebou chcel rozprávať," povedal znechutene Matúš a všetci traja počúvajúci sa zahľadeli na jej krk.
„Vraj Petrovi osviežili pamäť, a preto si ma pamätal. Myslím, že jeden z ich nadaných má nejakú schopnosť spojenú s pamäťou."
„Stano," povedala Monika, „má zaujímavé schopnosti, trochu podobné ako ja. Leží tu na chodbe. Má postrelenú nohu. A ustrelené názory," dodala, na čo sa Matúš uškrnul.
