„Čo si sa?" opýtala sa Rebeka a bola si istá, že zle počula.
Matúš nemohol... Nikdy nepovedal... Mala problém dať dokopy myšlienky, nieto slová. Tie ju úplne opustili. Hľadela naňho s vyvalenými očami, nedokázala skryť prekvapenie. Sedela v kresle, postupne sa stmievalo a ona pozerala na Matúša, ktorý hľadel do plameňov horiacich v krbe, akoby sa jej snažil dopriať súkromie.
„Vysvetli mi to, prosím," povedala po chvíli jemným hlasom a Matúš sa pri tej zmene tónu na ňu rýchlo pozrel.
Nevedela, či naschvál alebo nechtiac, ale jeho tvár už nebola nečitateľná, odrážala množstvo emócií. Strach, bolesť, vina, ale hlavne nádej a ešte niečo iné, čo sa neodvážila pomenovať.
„Pamätám si tvoj úsmev v tej herni, keď sme ťa vítali. Bol to asi prvý skutočný úsmev, ktorý si mi venovala. Potom už nebolo cesty späť."
Rebeka si pamätala ten moment, Matúš jej vtedy opätoval úsmev a objal ju, tak ako všetci ostatní nadaní. Snažila sa rozpomenúť, či tam bol nejaký moment, kedy by sa jej zdalo, že má Matúš záujem. Nič. Popravde vtedy ale bola dosť rozptýlená, pretože pre ňu bolo všetko nové.
„Nikdy si nedal najavo... nenaznačil si, že by si..." mala problém dokončiť vetu. Nevedela si to dať dokopy. „Správal si sa odmerane," povedala nakoniec.
„Ja viem," súhlasil smutne. Vstal a postavil sa pred krb s rukami vo vreckách. Hľadel do ohňa a plamene sa mu odrážali v očiach. „Nezdalo sa mi to na začiatku správne. Rozumel som, že tvoje schopnosti budú silné a že nebude jednoduché sa ich naučiť ovládať. Posledné, čo si vtedy potrebovala, bolo, aby ťa niečo vyrušovalo pri cvičeniach. Pamätám si, ako si išla s ostatnými v piatok do mesta. Povedal som si, že bude lepšie, keď nepôjdem a mal som pravdu. Stačilo mi pár minút s tebou v kuchyni a všetku opatrnosť som chcel vyhodiť von z okna. Potom ťa Tomáš doviezol a ja som cítil tvoj obrovský strach a videl som, že realita tvojich schopností na teba doľahla. Uvedomila si si, čo dokážeš a aké je ľahké stratiť kontrolu. Chcel som ti pomôcť, ale v tom okamihu to bolo znovu zjavné, že ďalšie rozptýlenie by ti to iba zťažilo."
Spomínala na ten incident v bare, keď na seba nechtiac poštvala niekoľko ľudí a spôsobila tak bitku. Keď ju Tomáš doviezol, Matúš prišiel za ňou a vyzvedal. Pamätala si, ako sa nasledujúce dni schovávala, lebo sa bála, že nevie ovládať svoje schopnosti. Boli to najhoršie dni, aké kedy zažila u profesora v dome.
„Začal som sem chodiť častejšie. Potreboval som odtiaľ vypadnúť. Hovoril som si, že potrebuješ čas, že sa najprv musíš zžiť s tým, kto si, a až potom sa môžem o niečo pokúsiť. No potom do toho vstúpil Tomáš. Vedel som, že sa mu páčiš, nedivil som sa mu... ale aj on sa tebe páčil. A ja som to celé sledoval. Sledoval som, ako si zistila, že aj ty ho chceš a ako si sa tomu nejaký čas bránila. Bolo to... "
Matúšovi došli slová a chvíľu iba hľadel do ohňa. Rebeka mala znovu tú potrebu ho utešiť, chytiť ho za ruku alebo objať. Hocikedy, keď sa jej zdalo, že sa trápi, nevedela si pomôcť. Pozrel na ňu a videla, že to cíti. Vedel o tom.
„Pamätám si, ako si si vytkla členok, ako si v aute zistila, že sledujú tvoju rodinu, aká si bola vyľakaná, ale oporu si nehľadala u mňa, ale u Tomáša. Pochopiteľne. On tam pre teba bol, ja som sa ti vyhýbal. Aspoň som sa pokúšal. A keď si sa konečne odvážila byť s Tomášom, bola si šťastná, spokojná. Cítil som to, nikdy by som si nedovolil tvoje šťastie narušiť. Utešoval som sa tým, že som vedel, že ti je dobre. Ale vyhýbal som sa tvojej prítomnosti."
Rebeka si spomenula, aká bola zo začiatku pohltená Tomášom. Aj keď predtým občas nad Matúšom premýšľala, keď začala chodiť s Tomášom, úplne ho vypustila z hlavy. A zistiť teraz, že aj v tom čase mal záujem...
