Prvé, čo ju prekvapilo, bola svieža mätová vôňa. Zhlboka sa nadýchla. Žiaden nemocničný zápach. Potom si uvedomila, že neleží na tvrdej nemocničnej posteli, ale na mäkkej posteli. Odvážila sa otvoriť oči. Žiadne silné žiarovky svietiace priamo do tváre, ale príjemné tlmené svetlo na nočnom stolíku. Rukami mohla voľne hýbať. Žiadne hadičky. Žiadne infúzie. Nebolo to ako pred rokom. Napriek tomu cítila náznak paniky. Luxusné väzenie bolo stále len väzenie. Chvíľu iba zhlboka dýchala, aby spomalila zrýchlený tep. Musí sa upokojiť a premýšľať s čistou hlavou. Nenechať sa ovládnuť strachom.
Rebeka sa posadila a poobzerala po miestnosti. Za oknami bola tma. Musela byť noc. Asi bola mimo na niekoľko hodín. Spustila nohy z postele a postavila sa.
„Och," ušlo jej pomedzi pery, keď sa jej zakrútila hlava.
Radšej si znovu sadla a lepšie sa rozhliadla okolo seba. Miestnosť bola veľká, vkusne zariadená. Bol to apartmán alebo garsónka, pretože okrem postele, na ktorej sa zobudila sa v rohu nachádzala malá kuchynská linka s barovým pultom a dvoma vysokými stoličkami. V druhom rohu malá pohovka, oproti ktorej na stene visel televízor. Všimla si hlavné dvere a vedľa nich menšie, ktoré pravdepodobne viedli do kúpeľne. Posteľ bola veľká a pohodlná. Všetko bolo ladené do béžovej farby a steny boli obložené svetlým drevom. Vyzeralo to trochu ako na Matúšovej chate.
Matúš, spomenula si Rebeka. Jej Matúš. Bol to iba sen tie spoločné dni na chate? Mala z toho taký pocit. Nepriala si nič iné, iba sa vrátiť do tej bezstarostnosti. Dlhé rána, Matúšova ruka hladkajúca ju po obnaženom ramene, rozhovory pri varení, spoločné prechádzky, jeho pery blúdiace po jej tele...
Rebeka potriasla hlavou. Toto jej nepomôže. Rozhodla sa, že toto svoje väzenie nebude v duchu nazývať chata. Chata bola len jedna. Tá, v ktorej strávila tie najkrajšie chvíle svojho života. Toto bude jednoducho domček.
Postavila sa z postele, tentoraz pomalšie. Najprv podišla ku kuchynskej linke a pootvárala niekoľko skriniek kým našla čisté poháre. Studená voda jej osviežila vyschnuté hrdlo a myseľ mala znovu o niečo jasnejšiu. Podišla k väčším dverám. Nečudovala sa, že boli zamknuté. Druhé dvere viedli do kúpeľne ako predpokladala. Následne nazrela cez obe okná na opačných stranách domčeka, ale ani z jedného nevidela nič konkrétne, iba mihajúce sa svetlá v diaľke. Na oboch oknách boli zvonku mreže. Vyzeralo to, akoby v dosahu niekoľko stoviek metrov nebolo nič. To by aj dávalo zmysel. Nemohli tušiť, na akú veľkú vzdialenosť dokáže používať svoje schopnosti. Vlastne to ani Rebeka nevedela, taký test nikdy nerobila. Ale minimálne musel byť daný človek nadohľad. Nikdy neskúšala použiť schopnosti na niekoho, koho nevidela alebo nepočula.
Chvíľu sa prechádzala po miestnosti a skúmala vybavenie. Otvárala zásuvky, či nenájde niečo, čo by jej hocijako mohlo pomôcť, ale okrem bežného vybavenia nenašla nič. V kuchynskej linke boli dva na pohľad naostrené nože, ktoré by mohla v prípade núdze použiť. Rebeke sa tá predstava veľmi nepáčila, ale ak by jej išlo o život...
Slávnosť živlov, spomenula is odrazu. Konečne vedela, kde chcú zneužiť jej schopnosti. Musí zistiť, kedy sa to uskutoční. Ak by sa jej nepodarilo utiecť dovtedy, možno práve taká slávnosť bude vhodná príležitosť. Veľa ľudí, ruch a zmätok. Paľo ju bude určite nepretržite držať a strážiť, ale stačí krátka nepozornosť... Oproti minulému roku sa v ovládaní svojich schopností výrazne zlepšila. Vedela, že vie reagovať pohotovo a stačí jej pár sekúnd.
Bolo niekoľko minút po polnoci, všimla si digitálne hodinky na barovom pulte. Neubránila sa dlhému zívnutiu. Bola unavená. Nemalo zmysel ostávať hore, neočakávala, že za ňou ešte v noci niekto príde. Zamknuté dvere, zamrežované okná, tušila, že sa postarali o to, aby odtiaľto nedokázala tak poľahky utiecť. Nateraz sa ani neobávala o svoj život. Dali si takú veľkú námahu zmocniť sa jej, takže vedela, že skutočne potrebujú jej schopnosti a bez nich im plán nevyjde.
