Drop by drop

5

Gen šla k autu najpomalšie ako vedela. Aj keď sa na večeru tešila, na druhej strane sa jej tam nechcelo. Jej otec sa zdrží nanajvýš hodinu a pôjde preč, bohvie na ako dlho. No s Jess už mali náhradný plán. Aspoň nejaké rozptýlenie.

Cestou sa jej hlavou preháňalo množstvo myšlienok. Nevedela sa poriadne sústrediť ani na jednu z nich. Pomaly zatočila  k budove s Jessieným apartmánom. Kamarátka ju už čakala dole. Mala na sebe bledomodré šaty siahajúce po kolená. Blond vlasy vyčesané do drdola. 

"Páni, vyzeráš úchvatne." zapriadla Jessie len čo zabuchla dvere auta. Genevieve sa pomaly odlepila od chodníka a šikovne sa prepletala New Yorkskými ulicami. 

"Aký je plán?" spýtala sa Jess po chvíli ticha. Gen na ňu na sekundu pozrela, no pohľad vrátila naspäť na cestu.

"Prídeme, najeme sa, a potom ide otec aj tak preč. Tak by som to zbytočne nenaťahovala."

"Pôjdeme do klubu?" zapišťala Jess. Genevieve prevrátila očami, no jej úsmev hovoril za všetko. Keď sa konečne dostali ku reštaurácii, mali stále časovú rezervu. Aj napriek snahe, Genevieve nevyzerala veľmi šťastne. Utvrdil ju v tom najmä šťuchanec do rebier od Jessie. Keď na ňu nechápavo pozrela, len jej naznačila aby sa usmievala. Po chvíli snaženia jej to už neprišlo až také nemotorné.

Čašník ich usadil do časti reštaurácie, kde budú mať viac súkromia. Bol tu len jeden stôl, ktorý bol bohato nazdobený. Dievčatá sa usadili vedľa seba a čakali na ďalších.

Ani nie o päť minút sa tu objavil Genevievin otec v sprievode, svojho priateľa a spoločníka, Maxa a jeho syna Benjamina.

"Dcérka, vyzeráš úchvatne. Pôvabná, presne ako tvoja matka." do jeho očí sa nahrnuli slzy a nemotorne ju objal. Genevieve sa zastrel zrak pri spomienke na mamu. Už si ju skoro ani nepamätá. Rukou si rýchlo zotrela slzu z líca a na tvári sa jej rozlial úsmev. Rovnako objala aj Maxa a Ben jej na dôvažok vtisol malý bozk do vlasov. Bol ako jej starší brat, ktorého vždy chcela mať.

Po rýchlych gratuláciach začal personál nosiť na stôl jedlo. Menu sa skladalo z obľúbených pokrmov oslávenkyne. Francúzskej cibuľovej polievky, talianskych lasagní a ako dezert japonské dango. Gen nechápala ako otec zariadil servírovanie týchto jedál ale pre Edda Mastersona nebolo nič nemožné.

Všetcho chutilo znamenite. Počas večere pri stole prúdila debata o vysokej škole. 

"Ostávam študovať tu v meste. Prijali ma na žurnalistiku." odpovedala Jess na Maxovu otázku. V tom sa pohľady upriamili na Gen. Začala sa červenať tak radšej sklopila pohľad.

"No tak, zlatko, myslím, že je čas na ešte jeden darček." Gen nechápavo pozrela na otca, ktorý jej podával malú zamatovú krabičku. Podobnú tej kde boli uložené diamantové náušnice. Pomaly ju otvorila a nechápavo hľadela dovnútra. Bol tam kľúč. Pozrela sa na otca a na jeho tvári sa zračil široký úsmev.

"Myslela si si, že nieviem o tom prijatí do Paríža?" žmurkol na ňu. Ona naďalej naňho nechápavo hľadela. 

"Toto je kľúč od bytu, ktorý som ti tam kúpil. Je blízko centra, takže to budeš mať blízko ako do školy tak aj na iné dôležité miesta. Napríklad Louvre." Gen bez slova vstala a vrhla sa mu do náručia.

"Ďakujem, ocko. To je najepší darček na svete." bála sa toho ako príjme fakt, že chce študovať tak ďaleko od neho. No jej obavy boli úplne zbytočné.

Ani sa nenazdali a Edd s Maxom sa pobrali na odchod. Gen posmutnela, no pomyslela si, že to rýchlo zbehne. Aj keď práve na jej narodeniny nemusel odísť.

"Aký je váš plán teraz, dievčatá?" spýtal sa Max na spoločnej ceste na parkovisko. Gen a Jessie sa na seba sprisahanecky pozreli.

"Pyžamový večer, pustíme si film a budeme klebetiť." saldko sa usmiala Jessie. 

Keď nastúpili do auta, rozosmiali sa. Gen sa rýchlo zaradila do premávky a šinula si to k ich domu. Chceli sa rýchlo prezliecť. 

"Zlatko, môžem si požičiať tieto čierne šaty od Valentina?" zapišťala Jess zo šatníka. Keď sa Gen obzrela, jej kamarátka vychádzala s čiernymi šatami v jednej ruke a hromadou šiat v tej druhej. 

"Čo to stváraš?" nechápavo na ňu hľadela.

"Idem ťa obliecť?" hodila kopu na posteľ a začala sa v nej pomaly prehrabovať. Chvíľu jej trvalo kým našla to, čo hľadala. Pozrela Genevieviným smerom a hodila po nej červený kus látky.

"Okamžite obliecť." povedala Jess autoritatívne. Genevieve sa jej ani neodvážila odporovať. Rýchlo zo seba dala dole šaty, ktoré mala na sebe a už sa aj navliekala do druhých. Šaty mali špagetové ramienka a vypasovaný korzet. Jemný satén sa Gen obtieral o kožu a krátka sukňa, ktorá bola tvorená z niekoľkých dielov, voľne pripevnených ku korzetu, jej sotva zakrývala zadok. Jess súhlasne zamrčala a uznanlivo si ju prezerala.

Znova sa stratila v šatníku a po chvíľke sa odtiaľ vynorila s čiernymi zamatovými sandálikmi na hrubom podpätku. Celý výzor podčiarkla čiernou zamatovou stuhou miesto náhrdelníka a zlatou retiazkou s ladiacimi náušnicami. 

Genevieve samu seba v zrkadle nespoznala. Gaštanové vlasy sa jej vlnili na lopatky a nižšie na pás. Vyzerala ako úplne iná žena než bola.

"Wow."

"Tiež si myslím." usmiala sa Jess. Za ten čas, čo sa Gen prezerala sa stihla obliecť aj ona. Mala na sebe čierne šaty s šikmo strihanou sukňou, zlaté sandáliky a doplnky. Blond vlasy jej splývali na plecia. 

Do klubu sa nechali priviezť taxíkom. Gen si pre istotu vzala aj koženú bundu pokiaľ by jej bola zima. Už na parkovisku počuli zvuky duniacej hudby. Ladným krokom prešli ku vchodu kde stál ochrankár. Pozorne si dievčatá obzrel. 

"Och, Jess, skoro som ťa nespoznal." usmial sa a pustil ich dnu. To sprevádzalo niekoľko nenávistných pohľadov od ľudí stojacich na chodníku.

Pomaly spolu schádzali dolu schodiskom do víriaceho kotla ľudí vlniacich sa do rytmov hudby. Basy rezonovali Genevieviným vnútrom. Jessie ju pomaly za ruku stiahla ku baru. Chvíľku sa obzerali okolo seba.

"Takže, pyžamový večierok?" zaznel za nimi známy hlas. Obe dievčatá stuhli.

Áno, viem, dala som si načas. Ale mám toho veľa. Bliži sa mi svadba a teraz ani neviem kde mi hlava stojí. Ale stále na Vás myslím. A preto som si dnes urobila trošku času. Dúfam, že sa príbeh zatiaľ páči. A nebojte sa už sa konečne aj začne niečo diať. Asi to celé príliš rozvíjam. Alebo máte na to iný názor?