Drop by drop

4

Víkend prešiel rýchlejšie ako sa nazdala. Strávila ho pretriedzovaním šatníku. Pozerala na úhľadne vytriedené kôpky oblečenia, ktoré už určite nosiť nebude. Možno zavolá Jessie aby si niečo vybrala. Niektoré veci mala na sebe len raz, bola by ich škoda.

Genevieve nikdy nebola vyberavá na oblečenie, len si rada užívala pekné veci. Zodvihla mobil a presunula sa na gauč pod oknom, ktoré bolo oproti jej posteli. Hodila sa naň a jeden z vankúšov si pritiahla bližšie k telu. Kým počúvala vyzváňací tón, prstami prechádzala po vzorke.

"Haló?" Jessie to samozrejme zdvihla až po dlhom vyzváňaní. Nič neobyčajné.

"Zlatko, vieš tie šaty od Hermésa?" Gen počula ako sa jej priateľka usmieva. Vedela, že Jessie tie šaty veľmi chcela. No aj napriek tomu, že jej rodičia mali peňazí dosť, nedovolili jej každý rozmar. Genevievin otec bol iný. Darčekmi sa snažil odčiniť to, že jej nikdy nebol na blízku.

"Tie červené?"

"Áno. Tak som rozmýšľala. Mne sa vôbec nehodia. Nesedia mi k pleti a vyzerám v nich tak tuctovo. Ale zato tebe sekli dokonale. Vyzerala si ako bohyňa." usmiala sa aj Genevieve a úsmev sa jej väčšmi rozšíril keď na druhej strane linky Jessie zvýskla od radosti.

"O môj bože. To myslíš vážne?"

"Stopercentne."

"Prinesieš mi ich zajtra do školy?" spýtala sa Jessie.

"Mám lepší nápad. Čo keby si dnes u mňa prespala?" v Genevievinom hlase bola nádej. Zasa bola sama doma. A celkom sa nudila. Spoločnosť by jej padla vhod.

"Jasné, kočka, veľmi rada."

"Fajn, tak ťa vyzdvihnem do pol hodiny." ako to dopovedala, zložila hovor. 

Prešla k teraz už vytriedenému šatníku a vzala si odtiaľ dlhý sveter. Rýchlosťou svetla zbehla po schodoch a namierila si to rovno do garáže.

"To sa tu vážne nebojíš sama?" spýtala sa Jessie keď vchádzali do sídla. Odpoveďou na ich kroky bolo len ticho, ktoré sa rozliehalo prázdnym domom. Genevieve zamkla a nastavila alarm. Prešla ku schodisku, na ktorom ju už čakala netrpezlivá Jess.

"Pozri sa tam." chytila ju okolo pliec a prstom ukázala do rohu vstupnej haly. Tesne pri strope zrazu zablikalo červené svetielko. Bezpečnostná kamera.

"Som ostro sledovaná." zasmiala sa zvonivým smiechom a ťahala Jessie smerom do izby.

Keď zavreli za sebou dvere izby, Jessie pozrela na zem k balkónovým dverám. Bol tam snáď celý šatník. Pozrela na kamarátku. Vedela, že ju niečo vytočilo. Nikdy neupratuje veci len tak bezdôvodne.

"Tak to vyklop!" sadla si na posteľ a pozorne sledovala Genevieve. 

Flashback

"Ocko?"  zaklopala na dvere pracovne na dolnom poschodí. Na odpoveď musela čakať dlhšie ako obvykle. Keď vošla dnu, videla otca sedieť za masívnym mahagónovým stolom. Akurát pokladal mobil. 

Hneď ako ju uvidel vchádzať, jeho zachmúrené čelo sa vyjasnilo.

"Slniečko, stalo sa niečo?" spýtal sa so záujmom v hlase. Genevieve prišla bližšie k nemu a objala ho. Keď sa odtiahla, prešla pred stôl a sadla si do pohodlného kresla pred ním. Zadívala sa na unavenú tvár svojho otca. 

"Vyzeráš unavene. Kedy naposledy si sa poriadne vyspal?" vyčítala mu. On sa namiesto odpovede len usmial. Vedela, že od maminej smrti nemohol poriadne spávať. Nebol jediný.

"Dnes si dáš jednu moju tabletku. A nechcem počuť žiadne výhovorky!" Kárala ho tak, ako keby bola rodičom ona a nie naopak. Nepatrne kývol hlavou.

"Ale toto nie je to, o čom si sa so mnou chcela porozprávať, však?" nadvihol obočie a ruky si zložil pred seba na stôl. Genevieve sa pomrvila na sedačke. Preložila si nohu cez nohu a naklonila sa bližšie k otcovi. Pozrela mu priamo do jeho zelených očí. Tých, ktoré po ňom zdedila.

"Chcela by som pripísať Jessie na zoznam hostí na moju narodeninovú večeru." vyčarila naňho ten najokúzľujúcejší úsmev. On sa miesto toho zamračil. No ani nie o sekundu sa mu tvár zasa vyjasnila.

"Iste. Veď je to tvoja oslava. No obávam sa, srdiečko, že ja sa na nej dlho nezdržím. A ani Max nie. Preto som ju presunul už na šiestu. Aby si stihla aj nejaký svoj program." Genevieve sa prudko postavila. Až sa jej zatočila hlava. Predklonila sa dopredu a rukami sa oprela o stôl. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

"Čo je zasa dôležitejšie ako narodeniny tvojej dcéry?" Neodvážila sa zodvihnúť zrak. Zasa ju sklamal. Veď od neho nechcela tak veľa.

"Srdiečko, musíme s Maxom odísť z mesta. Do pobočky v  Seattli. Nastali tam nejaké problémy a musíme to vyriešiť. Obávam sa, že to bude na viac dní." chytil ju za ruku. Na jej počudovanie ju nestriasla. Pozrela mu do tváre a videla v nej, že ho to mrzí. Razom z nej opadol všetok hnev.

"Takže tu budeš sama, zasa." hlesla Jessie a objala kamarátku. Bolo jej Genevieve ľúto. Aj keď jej rodičia trávili dosť času vo svojej právnickej firme, spoň ich videla cez víkendy a niekedy stihli prísť aj cez týždeň vtedy, keď ešte nespala. No u Gen to bolo iné. Odkedy ju poznala, bola sama. Mama zomrela kým bývali v Paríži a keď sa sem presťahovali, jej otec pracoval skoro neustále.

"Mrzí ma to, Genie." stisla ju ešte pevnejšie vo svojom objatí. Genevieve jej objatie opätovala.

Jessie si z kopy pri okne vybrala niekoľko vecí. Všetky na nej vyzerali úchvatne a Gen bola rada, že sa apoň nejako odreagovala.

Týždeň sa pomerne vliekol. Každý jeden deň bol rovnaký. Škola, tréning a potom domov. Aj Jessie mala pomerne viac práce. Celý týždeň strávila vo firme rodičov, kde bude ako každé leto pomáhať v administratíve. 

Konečne tu bol piatok. Jej narodeniny. Tešila sa. No zároveň bola smutná, pretože jej otec pôjde preč. Otvorila obe krídla dverí do jej šatníka a pomaly sa presunula k zadnej časti, kde mala jedny z najdrahších kúskov. Vytiahla krátke biele šaty s kvetinovým detailom a začala sa pomaly chystať na jej narodeninovú večeru.