„Tamara". kričí na mňa mamka z obývačky.
„Prosím?". odpoviem.
„Choď mi kúpiť nejaký dezert do cukrárne". hovorí naštvanym hlasom.
„Dobre pôjdem". povedala som potichu.
Nikdy ma mamka nemala rada, vždy na mňa kričala bezdôvodne. Vždy som všetko robila ja, chodila na nákup, upratovala, varila. Ona mala svoj vlastný život bezomňa. Ráno išla do práce do Caffetterie, po škole som musela chodiť za ňou a pomáhať jej. Chodila tam taká partia kamarátov ktorí sa ma veľa krát zastali aby som nemusela pracovať. Mamka na nich vždy nakričala aby boli ticho a keď sa im nepáči tak nech odídu. Nikdy nemala rada Čechov, prisťahovali sme sa tu zo Slovenska pretože tatko tu dostal prácu. On sa potom s ňou rozišiel pretože bola naňho hnusná tak ako je teraz na mňa. Nemám žiadnych súrodencov iba sesternice ktoré žijú tiež v Česku.
„No to ti trvalo". kričí na mňa mamka už od dverí.
„Prepáč bolo tam veľa ľudí".
„To si mi nemohla zobrať niečo lepšie? Vieš že to nemám rada". naozaj som nevedela že to nemá rada.
„Nevedela som že to nemáš rada ocko ti to vždy kupoval a mala si to rada". povedala som pravdu.
„Ale ocko už s nami nebýva". zase kričala.
„Prepáč mrzí ma to".
„Na to si mala myslieť skôr, teraz choď do izby a neukazuj sa mi na oči". zvrieskla a ja som sa zľakla.
Ahojte toto je môj prvý príbeh.
Je to o dievčati ktoré mamka nemala rada a využívala ju no potom prišiel niekto kto to celé zmenil.
