„Kto boli ty dvaja s ktorými si sa rozprávala?". hovorí na mňa mamka.
„Neviem nejaký páni sa ma pýtali na jedlo". zaklamala som.
„Už sa s nimi nebudeš rozprávať a teraz choď spať".
„Dobre, dobrú noc". povedala som potichu a išla radšej do izby pretože som sa bála.
Ležala som v posteli a rozmýšľala nad tým čo mi povedali tý chlapy v Caffetterii. Už som mala dosť toho ako stále všetko robím za mamku. Keby som chcela utiecť nemala by som kam ísť. Mamka by ma našla a veľmi zbila, to fakt nechcem. Zajtra je nedeľa a určite pôjdem pomáhať mamke do práce. Dúfam že tam budú, chcem sa s nimi porozprávať. Ešte chvíľu som sa pozerala z okna a zaspala som.
„Tamarka". zavolala ma mamka. Nikdy mi nepovedala Tamarka. Zaskočilo ma to.
„Prosím mamka?". snažila som sa byť milá aj ja.
„Dnes nemusíš ísť somnou do práce". oznámila a ja som sa čudovala ešte viac.
„Prečo?". nechápavo som odpovedala.
„Je nedeľa tak ma napadlo či si nechceš oddýchnuť". bolo mi jasné že nechce aby som sa stretla s nimi ale nechala som to tak.
„Dobre ďakujem, keď budeš potrebovať pomôcť tak mi zavolaj". mala som plán ako tam ísť aby som sa s nimi stretla. Neviem či to bude práve dobrý nápad ale za pokus to stojí.
„Okey tak ahoj". zamávala a zatvorila dvere. V práci bude skoro do večera takže mám veľa času. Išla som sa naraňajkovať umyť sa a mohla som ísť.
Veľmi som sa bála že ten plán nevíde ale ako sa hovorí risk je zisk. Obula som sa a mohla som vyraziť. Nieje to ďaleko od domu takže som išla na pešo. Hneď ako som videla že pred Caffetteriou nestojí žiadne auto mala som chuť sa vrátiť domov. Rozhliadla som sa či náhodou neuvidím niekde ďalej ich auto ale nevidela som stála tam iba jedna motorka. Povedala som si že čo keby to mohol byť jeden z nich. Otvorila som dvere. Sedeli tam nejaký starý ľudia, tak som išla za mamkou že ju prekvapím. Keď ma videla nebola naštvaná pretože tam neboli oni takže sa nebála že sa budú somnou rozprávať.
„Ahoj čo ty tu robíš?". opýtala sa kľudný no roztraseným hlasom. Asi sa bála že prídu.
„Nič chcela som ťa prekvapiť a pomôcť ti, keďže som sa doma nudila". povedala som pravdu aj keď sa mi nechcelo pracovať.
„No to sa ti teda podarilo ale kľudne môžeš ísť domov ja to zvládnem aj sama".
„Tak aspoň si tu sadnem a počkám na teba kým neskončíš a môžme ísť spolu domov". keď som to dopovedala, uvidela som niekoho ako vchádza do dverí. Bola som šťastná. Bol to jeden z tých s ktorými som sa včera rozprávala. Sadol si ku vedľajšiemu stolu a pozdravil sa mi.
„Tamarka". zavolala mamka.
„Prosím". nevedela som čo môže chcieť.
„Choď obslúžiť tých dvoch pánov".
dvoch? Je tam iba jeden nie? Kým som sa rozprávala s mamkou prišiel aj ten druhý čo tu bol včera.
„Dobrý deň čo si dáte?" opýtala som sa milím hlasom.
„To co včera špagety a dvě fanty". ja som si to zapísala.
„Bude to všetko?" pre istotu som sa opýtala.
„Ano děkujeme". išla som to povedať mamke aby to pripravila. Zatiaľ som išla obslúžiť ďalších.
„Odnesieš im prosím zatiaľ tú vodu kým budu mať jedlo".
„Dobre".
„Nech sa páči". dala som im to na stôl a chcela odísť ale zastavil ma.
„Ty jsi Tamara? Já jsem Jakub". podal mi ruku na zoznámenie.
„Áno som prečo?". nechápavo som sa na nich pozerala.
„Já jsem Tomáš". podal mi ruku aj ten druhý.
„Proč tě trápí i v neděli?" opýtal sa Jakub.
„Neviem už ma to nebaví". zaklamala som aby to vyzeralo že som tu z donútenia.
„Tami" zavolala na mňa mamka.
„Budem musieť ísť". povedala som im a išla za mamkou.
„Budeš v dobrých rukou ". povedal Jakub a ja som znova nechápala.
