„Nechceš jet na výlet?” prišiel Kubko za mnou to izby.
„Hmm neviem a kam?” položila som mobil z ruky a pozrela sa na neho.
„Co já vím do Prahy se projít nebo za mojí mamkou. Je víkend můžeme tam přespat hm?” nahodil taký ten výraz pýtania sa.
„Ja neviem do Prahy by som išla a ku tvojej mamke? Nebudem jej vadiť?”
„Kdybys jí vadila tak bych se neptal a ví už o tobě tak pojď” ťahal ma za ruku k dverám.
„Kubi ja neviem” zastavila som.
„Jak nevíš pojď” prehodil ma cez rameno a išiel dole.
„Dobre ale pôjde aj Tomáš” zastavil. Pozrel sa na mna divne. „Prosím” rychlo som povedala kým sa nenadýchol a išiel niečo povedať.
„Dobre no” pretočil očami.
Po dlhom prehováraní sedíme v aute a s nami aj Tomi. Púšťajú si rôzne pesničky. Najskôr asi Jakubove a ja tu hrám nejakú hru na mobile. Cestou sme sa zastavili na benzínke natankovať a kúpi jedlo. Po asi trojhodinovej ceste sme prišli pred veľký sivý dom.
„Jsme tady” oznámil Jakub a hneď vystupoval z auta.
Ostala som stáť pri dverách auta až kým si ma nevšimne. Po chvíli sa na mňa otočil. Stál ako solný stĺp.
„Pojď Tami” pribehol za mnou a bral ma za ruku k bráničke.
„Kubi ja tam nechcem ísť” stiekla mi jedna slza po tvári. Nič nepovedal iba mi ju utrel a objal ma. Usmiala som sa na neho.
„Můžeme?” stále ma objímal. Iba som sa odtiahla a išla za Tomim ktorý stál opretý o bránku.
„Ahoj maminko” otvoril dvere a hneď letel za mamkou ju objať.
„Ahoj Kubi rada tě vidim” objala ho a hneď išla za Tomášom. „Tomiku“ objímala ho ako svojho syna. „Dobrý den” zasmeje sa. „Ty musíš bejt Tami” prišla aj za mnou. „Ano som” usmiala som sa na ňu. „Rada tě poznávám”
„Aj ja vás” sadla som si medzi Toma a Kubka na sedačku a ďalej sme sa rozprávali o rôznych veciach ako napríklad aj o mne.
