Pondelok. Najhorší deň týždňa. Ráno mi zvoní budík. Buchnem po ňom a vyberiem sa do kuchyne kde už sedí Kubo a raňajkuje.
„Ahoj” pozdravím sa mu a idem ho objať. „Čau spachtoš. Jak se spalo?” posúva mi tanier na ktorom sú raňajky.
„Dobre ale nechce sa mi ísť do školy” položila som hlavu na stôl. „Musíš, najez se a půjdeme” pohladkal ma po chrbte.
„Můžeme?” zakričal na mňa od dverí.
„Ano” ešte som sa rýchlo obula a nasadla do pekného čierneho Mercedesu. Cesta netrvala dlho. Zastavil na parkovisku. „Ať se ti daří” objal ma a dal mi pusu do vlasov. Ja som ho iba objala a so slovami „Ahoj” som odišla.
V škole bola nuda. Kika celý čas spala alebo si kreslila do zošita. Na obed bol nejaký hnusný obed takže som sa ani nenajedla. Typický pondelok. Aby to nebolo málo tak Kubo nemohol po mňa prísť pretože mu niekto nabúral auta a tak som sa musela trepať cez cele mesto domov.
„Tami?” zavolal niekto na mňa. Otočila som sa. Stál tam Andreas. „Ahoj” išla som za ním. „Čau co ty tady?” opýtal sa.
„Idem zo školy” „Sama?” čudné sa pozrel. „Ano Kobovi niekto nabural auto. Ale aspoň som sa prešla” vysvetlila som mu. „Já tě doprovodím domů dobře?” navrhol. „Dobre”
Dnes trochu kratšie. Napadlo ma že by som mohla písať iným štýlom, tak to vyskúšam a snáď to dopadne dobre.
