Všetky pekné klamstvá |||.

•5•

Nina

,,Tak môžeme ísť," povedala som a pozrela sa na Daniela. ,,Keď budeš hladný, tak si vezmi čokoľvek čo nájdeš. Deti raňajkovali, ale ak by boli hladné daj im jogurt alebo cerálie. Nechcem ťa veľmi obťažovať, ale v chladničke sú aj špagety zo včera. Tak stačí ak by si im dal na ne kečup, no tým sa nemusíš zapodievať. Ak by sa niečo stalo, tak lekarnička je hore v špajzi," chcela som pokračovať, ale Daniel zdvihol ruku. ,,Ja to zvládnem. Dokážem sa o ne postarať."
,,Ja viem, že áno a ďakujem máš to u mňa."
,,Nič u teba nemám," povedal pevne. ,,Mohli by sme ísť na ihrisko. Čo ty na to?" spýtal sa Dan Samuela, ktorý stál pri Nickolasovi. Samuel mu neodpovedal, len sa usmieval tak, že ukázal svoje mliečne zuby. To bola jeho odpoveď. ,,Sam miluje hojdačky, ale ak ich vezmeš na ihrisko, tak Samuela sa síce zbavíš, no Aime pri tebe bude verne sedieť a ani sa nepohne," povedala som a pozrela sa na Aime, ktorá v obývačke pozerala nejakú rozprávku. Usmiala som sa na Daniela, naklonila som sa a dala mu pusu na líce. ,,Zvládnete to. Keby niečo volaj."

Podišla som k Nickolasovi a poznala som ho natoľko, že som vedela, čo sa mu honí hlavou. ,,Ideme mojim autom," povedala som a pokúsila sa dotknúť Nickovej ruky, ale odtiahol sa a prešiel na chodbu.
,,To tričko je ti malé," skonštatovala som. ,,No a?" vyštekol na mňa.
,,Vidno ti rysy tvojej hrude. Šťastie, že ideme na miesto, kde na teba nebude mať kto pozerať." Snažila som sa mu nejak napraviť jeho náladu.

Nastúpili sme do mojej celkom novej bielej Kii, ale Nickolas sa stále tváril ako keby chcel do niečoho udrieť. Naštartovala som, ale nezapla som rádio, pretože som vedela, že Nickolas by ho vypol. Keď bol nahnevaný, tak mu všetko liezlo na nervy.

,,Daniel by bol skvelý nevlastný otec," povedal doticha.
,,Čo? To myslíš vážne?" zasmiala som sa. ,,Nemáš na čo žiarliť. A už vôbec nie na Daniela. Je to náš kamarát. Myslela som, že ťa to prešlo už pred desiatimi rokmi."
,,Tak prečo ste sa tak tvárili, keď som prišiel do kuchyne?" 
,,Lebo si vyzeral, že by si najradšej Daniela umlátil k smrti," odsekla som.
,,Takže ja ťa nemožem kurva upodozrievať, ale ty mňa áno!"
,,Nick, ale ja by som nikdy nikoho nepodviedla. A na teba sa ženy pozerajú inak ako na mňa muži."
Dlhšiu chvíľu nič nepovedal, len sa pozeral von oknom. Až po chvíli tichším hlasom dodal: ,,Ty to len nevidíš."

,,Prestaňme s týmto," vydýchla som všetok vzduch z pľúc. ,,S týmto obviňovaním."
,,Ale teba Daniel miluje. Mňa Lena neznáša."
,,Mňa Dan nemiluje!" vykríkla som a krútila neveriacky hlavou.
,,Nepovedal mi to, lebo vie, že by som ho k tebe viac nepustil, ale pamätám si aký bol, keď bol zamilovaný do Miriam," hovoril už pokojnejšie.

,,On bol zamilovaný do Mimi?" spýtala som sa a nezakrila som svoje prekvapenie. ,,Ty si o tom nevedela?" nadvihol obočie. ,,To je jedno. Ide o to ako sa na teba pozerá. Jeho citom nevysvetlíš, že si vydatá máš deti a mňa."

,,Si paranoidný. S Danielom som sa dlhú dobu nevidela. Veď cestoval a bol ženatý."
,,Hovoríš to akoby to mal byť dôvod prečo by ťa nemal vidieť, tak ako ťa vidím ja."
,,Je to dôvod!"
,,Nie je," protirečil mi a pozrel sa na mňa. ,,Aj keby tvoj zvrátená teória bola pravdivá, nemáš právo žiarliť."
,,Lebo ty ho máš."

,,Ty by si mi bol schopný zahýbať ja tebe nie!" vykĺzlo to zo mňa skôr ako som to stihla zadržať. Nick sa na mňa pozeral svojimi očami, ktoré pripomínali jesenné lístie a jeho zreničky sa pomaly zväčovali. Počula som ako vydýchol a zhlboka sa nadýchol. ,,Ja som to tak nemyslela. Naozaj," pokúšala som sa to zahovoriť, ale vedela som, že som Nickolasovi tými slovami ublížila.

,,Verím ti. Nechcem sa už nikdy o nevere rozprávať," povedala som. Naozaj som už bola z toho unavená. ,,Verím ti," zopakovala som. Nick sa na mňa len pozrel. Cítila som jeho pohľad, ale nepovedal nič, len sa na mňa pozeral.

Odvrátil odo mňa pohľad, až keď sme sa blížili k cieľu.
Obzeral sa von oknom. Vedela som, že to tu dobre spoznával. ,,Nina...Ja.." nedopovedal. ,,Ja tam nechcem ísť," hlas sa mu triasol. Nečakala som, že bude tak reagovať.

Zaparkovala som na parkovisku hneď pri cintoríne. ,,Len sa tam pozrieme. Budem s tebou," natiahla som za ním ruku a dotkla sa tej jeho. Pokožku mal horúcu, dokonca by som povedala, že má teplotu. ,,Myslím, že je potrebné, aby sme tam šli." Vedela som, že Nick sa na hrob svojej biologickej matky pozrieť nebol. Bol iba na pohrebe, keď mal osem. Odvtedy sa tu neukázal. Jeho mama bola pochovaná hneď vo vedľajšom meste na malom cintoríne.

,,Nič nie je potrebné! Nechápem čo tam mám robiť. Pozerať sa na jej meno vyrezané na kameni?"
,,Kúpila som kvety," zašepkala som. ,,A dobre viem, že si jej neodpustil. Cítiš stále k nej hnev a ja tiež. Neznášam ju ešte viac ako ty. Neznášam ju pre to, čo ti urobila, ale musíme tam ísť."

Nestihla som dopovedať to čo som chcela, lebo môj muž sa natiahol za kľúčkou a rýchlym tempom kráčal k braničke. Zo zadného sedadla som vzala kyticu červených kvetov a bežala za Nickom. ,,Je až na konci," povedal. ,,Úplne na konci cintorína pri strome." Pamätal si to. Jasné, že si to pamätal. Bol to Nickolas. Jeho pamäť bola trikrát lepšia ako moja.
,,Dúfam, že mi ti potom vynahradíš," zahundral. ,,Pôjdeme kam len budeš chcieť," usmiala som sa, aj keď môj úsmev nemohol vidieť, pretože kráčal predomnou.

Zastal úplne nečakane, takže som do jeho chrbáta takmer narazila. ,,Je ti jasné, že tu stojím len kvôli tebe?" mrmlal. ,,Ja viem." Vedela som, že to robí pre mňa. Otočila som sa k náhrobku, na ktorom bolo vyryté: Všetko, čo žije po mne v mojom mene a v láske, to ma pripomenie.

,,Preto si si nechal ich priezvisko," zašepkala som takmer nepočuteľne. Priezvisko, ktoré som nosila teraz aj ja a naše deti. Pozrela som sa na náhrobok hneď vedľa.
Samuel Balker. Zhlboka som sa nadýchla. Nickolas o svojich biologických rodičoch takmer vôbec nerozprával. Nevedela som, že sú pochovaný vedľa seba. A už vôbec som nevedela, že Nick vybral meno pre nášho syna podľa jeho biologického otca. Prehltla som a položila kvety. Hroby boli úplne prázdne. Žiadna sviečka, svietnik alebo veniec. Okolo začal rásť len vyschnutý špinavý mach. Nickolas len bez akéhokoľvek citu hľadel na hroby. Z jeho tváre sa nedalo vyčítať vôbec nič. ,,Samuela som tak pomenoval, lebo na otca nemám zlé spomienky. Myslel som si, že si to dokonca zaslúži," povedal pritom som sa na to nepýtala, ale zaujímalo ma to. Zababušila som sa do kabáta. Bolo omnoho chladnejšie ako som si myslela. Nickolas znášal zimu omnoho lepšie ako ja. Mal na sebe len čiernu bundu podobnú kabátu, ale bolo to tenké asi ako môj sveter.

Túžila som ho objať, pretože som vedela, že by ma jeho telo okamžite zahrialo. A mala som aj pocit, že to potrebuje, ale neurobila som to.

,,Nie sú to moji rodičia."
,,Ja viem."
,,Takže môžeme ísť?" obrátil sa ku mne. Líca mal červené, ale v tvári bol až neprirodzene bledý. Z cintorína už doslova utekal k autu. Rukou sa oprel o strechu a vyzvracal sa. Pokrčila som nos a z vrecka svojho kabáta vybrala vreckovky.

Nemala som to robiť. Nemala som ho tu brať. Ak by chcel prišiel by tu už dávno. Týmto som mu len obnovila spomienky. Podišla som k nemu a pohladkala ho po chrbte.
,,Je mi zle."
,,Prepáč mi to," hlas sa mi roztriasol. Podala som mu balík papierových vreckoviek. ,,Nechcela som toto."
Nickolasa znovu naplo.