Všetky pekné klamstvá |||.

•6•

Nina

,,Tu máš," podala som mu fľašku z vodou. ,,Prepláchni si ústa." Nick mi vychmatol fľašku a počúvol ma. ,,Lepšie?" opýtala som sa. Len prikývol. Otvotil dvere od auta: ,,Šoférujem," oznámil mi a sadol si na sedadlo vodiča.

,,Prepáč."
,,Nie je to tvoja vina. Ja si len nedokážem spomenúť ani na jednu dobrú vec, čo pre mňa urobila. Nepamätám si na ňu inak ako len na...," pokrútil hlavou ako keby to nechcel dopovedať. Otočil kľúčom v zapaľovaní, ale auto sa nenaštartovalo. Skúsil druhý pokus a našťastie sa to podarilo. Vedela som, že by Nickolasovi úplne praskli nervy, keby nie. Niekedy som nechápala ako mohol byť právnik so svojimi nervami.

,,Závislačku," vyslovil. ,,Nerozumiem ako sa mohla predávkovať heroinom, keď dobre vedela, že ju nájdem v takom stave jedine ja," hlas aj telo sa mu začínalo chvieť. Nemala som mu dovoliť šoférovať. Nie v takomto stave.
,,Nemal som žiadne hračky, pretože ona dávala prednosť drogám," prehltol. ,,Dúfal som, že na narodeniny dostanem lego. Nedostal som nič. Nedala si námahu mi kúpiť aspoň nejakú maličkosť."
,,Nick," vzdychla som si.

Začal sa hrabať vo vreckách až vytiahol krabičku s cigaretami. Jednu si strčil do úst a krabičku hodil medzi sedadlá. Vôbec sa mi nepáčilo, že riadil auto a popritom sa snažil zapáliť si cigaretu. Ale vedela som, že mu to pomôže aspoň trochu.

Otvoril okno a vydýchol cigaretový obláčik. ,,Presne, preto som lietal v sračkách celú pubertu. Pretože som čakal, že ma Carol a Mike hodia naspäť do decáku. Takže som skúšal ich trpezlivosť, ale oni si ma napriek všetkému nechali a stále tvrdili, že som už ich," potiahol si z cigarety.

Nerozprávali sme sa často o Nickolasovej minulosti. No vedela som, že ak sa potreboval porozprávať hovoril veci jedine mne. ,,Si ich."
Nickolas sa na mňa na krátku chvíľu pozrel, ale takmer hneď sa otočil: ,,Snažím sa žiť v prítomnosti, ale minulosť sa ma nedokáže pustiť."
,,Zvládneme to. Všetko zvládneme." Bola som si istá, že ma nikdy neprestane udivovať koľko toho Nick už zvládol. Za desať rokov čo som ho už poznala som stále o ňom nevedela ani zďaleka všetko.

,,Nechcem ísť ešte domov."
,,Tak kam ideme?"
Zazrela som na jeho perách náznak úsmevu: ,,Najesť sa do mesta."
Dlho sme spolu neboli niekde sami a chýbalo mi to.

,,Premýšľala som o tom,
čo si včera povedal." Nick si naposledy potiahol z cigarety a odhodil ju von oknom.
,,Nezachránila som ťa."
,,Nechcem sa k tomu vracať."
,,Prečo? Hanbíš sa, že si to povedal?"
,,Nie len..."
,,Niekedy premýšľam, prečo si si vybral mňa," prerušila som ho. ,,Prečo si sa zamiloval zrovna do mňa. Prečo nie do hocikoho iného?"
,,Potreboval som stretnúť teba. Pretože si moja..." zasekol sa a zamračil sa. Presne som vedela na aké dve slová myslí. Ja som mu ich hovorila stále, ale Nickolas na to neveril a tie slová nenávidel. ,,Povedz to," povzbudila som ho a škerila som sa od ucha k uchu. Nick si oblízol spodnú peru. Nedočkavo som čakala a sledovala každý jeho pohyb. ,,Spriaznená duša," vyšlo z jeho pier zachrípnuto. Srdce mi nepríčetne bilo a z môjho hrdla sa vydral slabý piskot. On to povedal. Tie slová znamenali pre mňa v tú chvíľu viacej ako "milujem ťa", pretože Nickolas vždy tvrdil, že celá teória o spriaznených dušiach je blbosť, že pre niekoho nemôže existovať niekto komu ho určil osud.

,,Bože Nickolas ja ťa fakt milujem." Ak by sme práve nešli po ceste plnej áut. Pobozkala by som ho. Pobozkala by som každú časť jeho tela a jazykom by som prešla po jeho tetovaniach. Nickolas jednou rukou ovládal volant a druhou rukou zablúdil k môjmu stehnu. Pozrela som sa na jeho obručku, ktorú verne nosil a usmiala som sa.

O pol hodinu sme už sedeli v reštaurácii, kde bolo prehnane veľa rastlín, ale páčilo sa mi to. Reštauráciu otvorili len pred týždnom. Bola krásna a vedela som, že tu určite nie som naposledy.

Klopkala som prstami po stole a premýšľala o čom začať skôr rozprávať. Čašník akurát od nás odišiel aj s objednávkou.

Nick sa na mňa ticho pozeral. Medzi zuby si vzal spodnú peru, aby tak potlačil úsmev. Vlasy už mal dlhšie, takže mu strapaté pramene padali do čela. Na sebe mal malé čierne tričko, ktoré bolo len znakom toho, že sa jeho hruď za posledné roky zväčšila. Nechápala som však ako. Nickolas do fitka nechodil, ani necvičil.

,,Musíme sa zastaviť ešte v obchode, keď už sme tu."
,,Akom obchode?"
,,Kúpiť Aime nejaké oblečenie. Zo všetkého už takmer vyrástla. Potrebuje nejaké tričko s dlhým rukávom. Vlastne aj Samovi treba bundu."
,,Takže budeme asi hodinu nakupovať oblečenie pre deti?"
,,Nie hodinu. A trochu to so mnou viac prežívaj! V dnešnej dobe majú také krásne veci pre deti. Minule som Aime kúpila nádherný ružový kabát."
,,Ukazovala si mi ho päťkrát," povedal Nick.

,,Musíš ísť zajtra do práce?" odbočil od témy. ,,Nie. Ja nemusím ísť nikdy do práce. Iba v pondelok sa mám zastaviť pre novú rozprávku a dostanem výtlačok tej knižky čo som na nej robila. Aime bude nadšená."

,,Mali by sme toto robiť častejšie," uvoľnil sa. Niečo mi hovorilo, že chodenie na cintorín tým nemyslí.
,,Čo konkrétne?"
,,Byť spolu. Jesť, šukať, rozprávať sa."
,,Naozaj si povedal aj tú poslednú vec?"
,,Povedal a vieš ako som to myslel."
,,Že budem rozprávať ja?"
Neodpovedal, len sa jeden kútik jeho úst nadvihol. ,,Chýbala si mi," jeho hlas postupne prešiel do šepotu: ,,Tiež mi chýbalo počuť a cítiť tvoj orgazmus."
,,Nick!" zasyčala som. ,,Sme v reštaurácií."
,,Aj tak nás nikto nevníma," prehodil.

Nasledujúce kapitoly už budú viacej...no veď viete...Adrenalínové. ❤️Trošku som závislá to písať a desí ma že sa tento príbeh píše tak sám. Mám potom pocit, že to nie je tak dobré.