Všetky pekné klamstvá |||.

•18•

Nina

O päť minút sme parkovali na nemocničnom parkovisku.
,,Naozaj toto miesto neznášam." Aj ja som ho začínala nenávidieť. Neubehlo ani dvadsaťštyri hodín a my sme museli vrátiť do nemocnice.

Na pohotovosti takmer nikto v čakárni nebol. Aime sedela Nickovi na kolenách a ja som si kusala nechty. Aj napriek tomu, že v nemocnici neboli žiadny ľudia čakali sme pol hodiny kým nás vzali. Aime na tom ani zďaleka nebola lepšie. Práve naopak. Neustále nahlas dýchala a fňukala.
V nemocnici sme strávili celý deň. Aime vzali krv, moč a urobili ešte milión ďalších vyšetrení. Celé telo som mala unavené až tak, že som nedokázala plne vnímať. Sedela som v ambulancii na plastovej stoličke hneď oproti doktorky. Za mnou stál Nickolas a rukou sa opieral o moju stoličku. Aime sme ležala na izbe s infúziou a doktorka nám povedal, že chce hovoriť len s nami. Dúfala som, že keď jej infúzia odtečie, tak si ju budeme môcť vziať domov.

Mladá doktorka sa len na nás pozerala modrými očami: ,,Je mi to ľúto. Nie je to len horúčka," pozrela sa mi na topánky. Tie dve vety sa mi absolutne nepáčili. Nechcela som, aby povedala to čo chcela povedať.
,,Výsledky ukázali...Vaša dcéra ma deckú leukémiu typu ALL."
,,Nie, nie. Musel sa stať nejaký omyl ona," pera sa mi chvela. ,,Ona nemôže mať leukémiu. Len dneska mala horúčku."
,,Podchytili sme to neskoro, takže vyberieme liečbu a začneme ihneď."
,,Ako neskoro?" spýtala som sa piskľavo. Pozrela som za seba na Nickolasa, ktorý sa tváril rovnako nechápavo ako ja. ,,Ty vieš o čom to hovorí?" zašepkala som Nickovi.
,,Ešte čakáme na ďalšie výsledky, ale..."

Prudko som vstala zo stoličky. Z toho prudkého pohybu sa mi zatočilo v hlave. Moje pľúca potrebovali urgentne kyslík. Mala som pocit, že mi hruď exploduje. ,,Veď jej nič nebolo!" skríkla som na doktorku. ,,Nemáte sa čoho báť v Aiminom prípade má šesťdesiatpercentú šancu, že to zvládne." Dych sa mi behom sekundy zmenil ešte výraznejšie. Dlaňou som si zapchala ústa, aby som potlačila svoj vzlyk. Nikdy som ešte necítila to čo vtedy. V bruchu, v hrudi aj v hrdle som cítila krče. V tú chvíľu som prvýkrát v živote necítila žiadnu dobrú emóciu ani som sa nepokúšala ju hľadať. Nemala som kontrolu nad svojim telom a nedokázala som sa upokojiť. V ušiach mi pískalo. Nevedela som koľko minút som sedela v ambulancií. Nepočúvala som doktorku. Nezvládla by som počúvať už hlas, ktorý mi povedal niečo také.

Po chvíli čo som len pozerala na podlahu a utierala si slzy ma Nick vzal za ruku a vyviedol z ambulancie.
,,Zažalujeme ich," povedala som a nevidela na Nicka, pretože mi zavadzal prúd sĺz. ,,Ja jej neverím."
,,Ninka," zašepkal Nick. Utrel mi slzy. Aj Nickolasovi padali z očí slzy, ale utieral si ich rýchlejšie ako ja.

,,Je to naša dcéra. Je silnejšia ako si myslíš."
,,Neverím tomu. Neverím, že tu stojíme a povedali nám niečo takéto. My dvaja," utrela som si nos aj líca.
,,Si to nezaslúžime. Ona si to nezaslúži."
,,Nemôžeme ísť za ňou takto," povedal mi do vlasov. Mal pravdu. Až vtedy som si uvedomila, že ma Nick pridržiava, pretože moje nohe by ma neuniesli. Triasli sa.

,,Neubehlo to nejak zhurta? Veď bola úplne zdravá," pomaly som prešla k stoličke a sadla si na ňu.
,,Nerozumiem tomu."
Prsty som si zaryla do vlasov a potiahla ich za korienky. Ruky sa mi stále triasli a líca som mala znovu mokré.
,,Teraz pôjdeme za ňou a nemôžeme ju vydesiť. Takže pokoj," povedal pritom on sám nebol ani zďaleka v pokoji. Prikývla som. Z kabelky som si vytiahla vreckovky a poutierala špirálu, ktorú som mala určite po celej tvári.

Prešli sme na deckej oddelenie, ktoré bolo o poschodie nižšie. Nezvládla by som ísť po schodoch, tak sme išli výťahom. Tých pár sekúnd vo výťahu som sa pozerala na svoj odraz a pokúšala sa zdvihnúť kútiky svojich pier. Nikdy som si netrénovala úsmev. Nech sa mi v živote stalo čokoľvek vždy som v sebe našla dostatok síl sa usmievať, no tentokrát to nešlo.

,,A ja budem akože mať taký veľký chvost..." ozýval sa z poza Aimeniných dverí hlas. Malé dievčatko sedelo na lôžku a ukazovala Aime nejaké plastové zvieratá. Aime na svoju spolubývajúcu len pozerala, ale nič nepovedala, no vyzerala, že ju plastové hračky zaujímajú.

,,Mami!" skríkla, keď si ma všimla. ,,Ahoj," pozdravila som sa aj dievčatku na vedľajšom lôžku.
,,Bolí ťa stále bruško?"
,,Iba trochu."
Ruku som jej priložila na čelo. Stále bola horúca, ale určite jej teplota klesla.

,,Ideme domov?" opýtala sa ma Aime.
,,Ešte nie," odpovedal jej Nick. Sadla som si k Aime na posteľ a nedokázala uveriť, že je chorá. Že je vážnejšie chorá ako sme  si s Nickolasom dokázali predstaviť. ,,Ale prisahám na malíček že pôjdeme domov hneď ako sa bude dať," povedal Nick a natiahol malíček k Aime. Tá sa usmiala a objala svojim malým prstom ten Nickov.