Všetky pekné klamstvá |||.

•14•

Nina

Moja mama sa včera večer zastavila v nemocnici a doniesla mi nejaké veci. Bola to len jedna noc, ale zdala sa mi šialene dlhá. Takmer vôbec som nespala a celu noc som strávila pozeraním videí v mojej galérii.

Ráno som bola hrozne unavená a behala som celý deň po nemocnici a po vyšetreniach. Našťastie moje dieťa bolo v poriadku, ale kázali mi príjsť o týždeň znovu.

Stála som vo výťahu vedľa Nickolasa a tvárila sa, že neexistuje. Ignorovala som ho. Aj keď som sa veľmi krotila, aby som mu neodpovedala na jeho otázky. Mala prísť pre nás Polly. Miriamina mladšia sestra. Vždy mala veľa voľného času a prišlo mi, že bola rada, keď som sa jej spýtala či by vyzdvihla Sama a Aime od Nickových rodičov a prišla pre nás. Polly patrila k mojim najbližším ľudom. Jediný problém bol, že som jej nemohla veriť kvôli tomu, že nedokázala držať jazyk za zubami. Ak by som sa jej napríklad zverila s tým čo sa stalo pred autonehodou, tak by to povedala jeho rodičom, Miriam a nepochybovala som, že aj Vivien, v skratke každému.

Nastúpili sme do malého hnedého auta. Široko som sa usmiala na svoje dvojčatá a chystala si k ním dozadu sadnúť. Otvorila som dvere. Úsmev mi však zamrzol. ,,Polly! Prečo nie sú v sedačkách?" opýtala som sa.
,,Nemám sedačky."
,,Mala si si požičať. V Carolinom aute sú."
,,Kľud. Majú pás nič sa nestane," povedala flegmaticky. Nadýchla som sa a sadla si. Ak nás zastavia policajti alebo sa niečo stane...Tak ich ten pás preboha uškrtí, keďže ho mali obaja presne na krku.

Samuel sa dotkol mojej ruky a začal ma po nej hladkať.
,,Bola si v nemocnici?" opýtal sa. Prekvapilo ma, že sa to opýtal.
,,Áno bola, ale neboj už ideme domov. Ako ste zvládli noc?" pozrela som sa aj na Aime, ktorá sa opierala o dvere auta a vyzerala, že za každú chvíľu zaspí.
,,Spala s nami babka."
Nickolas sedel vpredu a teraz sa otočil a usmial sa na dvojičky: ,,Čítala vám zase ten hororrový príbeh?"
Aime sa ako keby prebrala a búrlivo prikývla. ,,Nebol taký strašidelný," zatiahol Sam. ,,O čom bol?" opýtala sa Polly. ,,Červená čiapočka bez šťastného konca," odpovedala som stručne. ,,To znie hrozne."
,,Vlastne to bolo z pohl'adu vlka, ktorý bol šťastný, že sa nejedol," povedala som. ,,Malo to fakt nechutné obrázky," zašepkal Nick. ,,V akom zmysle nechutné?" opýtala sa Polly a v spätnom zrkadle som zazrela jej ofinu a tmavé oči. ,,Vo všetkých zmysloch," povedal Nick.

Nachvíľu zavládlo ticho, ale Polly ho prerušila: ,,Vlastne nikto mi poriadne nepovedal čo sa vám stalo."
,,Polly!" zahriakla som ju a pozrela sa na dvojičky. Nevedeli o tom a nechcela som, aby to vedeli. Bola som rada, že sa ma Sam viac nepýtal ohľadom tej nemocnice. ,,Dobre už mlčím."

Občas mi Polly pripomínala mňa, ale len občas. Medzi ňou a Miriam bola neuveriteľná podoba až na to, že Polly si nechávala svoju prirodzenú hnedorýšavú farbu vlasov. Mimi bola verná čiernej. Premýšľala som, že by som jej mala zavolať a porozprávať sa s ňou aj napriek tomu, že som bola nahnevaná.

,,Čakáme ďalšie dieťa," oznámila som z ničoho nič Polly, pretože som vedela, že ak to poviem jej, tak to poviem celej Nickolasovej rodiny. ,,Čože?" auto výrazne spomalilo. ,,Vy ste boli na ďalšom oplodnení?"
,,Nie," povedala som.
,,V tom je ten háčik," ozval sa Nick. Nechcela som sa s ním rozprávať, ale hormóny ma donútili. ,,Žiaden háčik v tom nie je! Idiot." Nick sa otočil a skúmavo sa na mňa pozrel.
,,Ak chceš z toho vycúvať nech sa páči," povedala som a zazrela naňho.
,,Z ničoho nechcem vycúvať. Som rád, že si mi konečne naznačila, že je dieťa v poriadku, keďže som sa ťa to pýtal štyrikrát vo výťahu ale neodpovedala si!"
,,Nechcem, aby si na mňa hovoril."
,,Teraz na mňa hovoríš ty," zastonal.
,,Nechcem, aby si hovoril ani vydával iné zvuky."

,,Stalo sa niečo?" opýtala sa Polly.
,,Nie," odpovedal jej Nick. ,,Len jej tehotenstvo." Prepálila som Nickolasa pohľadom a priala si, aby vystúpil. Aby proste nebol v mojej prítomnosti, pretože mi vyslovene vadila jeho prítomnosť. Vadilo mi, že sa dotýkal niekoho iného, že myslel na niekoho iného a ja som tušila, že sa Lene páči, ale Nick zakaždým znervóznel, keď som sa o tom chcela rozprávať.

Po pol hodine cesty z nemocnice sme prišli domov. Náš dom vyzeral ako po prírodnej katastrofe, pritom to bola
len jedna noc a nikto v ňom nebol.

Dve hodiny upratovania mi zamestnali myseľ. Aj keď ma Nick otravoval či nechcem pomôcť. Rázne som ho odmietla. Prst som mala zlomený, takže všetko sa mi robilo ťažšie a bolo mi jasné, že kresliť s ním nebudem môcť. Dúfala som, že sa to čo najrýchlejšie zahojí, pretože som potrebovala robiť na novej knížke a hlavne sa odreagovať.

Ani som sa nenazdala a už bolo osem hodín. Dvojičky som uložila do našej manželskej postele a chvíľu s nimi ležala. Keď som odchádzala vedela som, že ešte nespia, ale aspoň mali zatvorené oči.

Zišla som dole na prízemie. Na barovej stolíčke sedel Nick a usmieval sa do mobil. Určite si to neuvedomoval, pretože Nick sa nasilu ani zámerne nikdy neusmieval. Aj na našej svadobnej fotke vyzeral ako na pohrebe. Usmieval sa len v momentkách, kde netušil, že ho fotia.
,,Mám hádať s kým si píšeš?" ozvala som sa a Nickovi aj keď zdvihol hlavu úsmev nezmizol. ,,Nemusíš. Píšem si s Maxom." Našpúlila som pery.

Maxa by som nazvala jediným pravým Nickolasovým kamarátom. S Danielom Nick nemal taký vzťah ako s ním. Občas som mala pocit, že je Dan len
mojim kamarátom. Max bol frajer Clare. O našej rýšavej kamarátke som nevedela nič. Neboli sme v kontakte. Vedela som len to, že chodila s Maxom a vychovávali spolu jej polročného syna. Bola som rada, že spoznal Maxa. Maxove vlasy boli  krátke čierne a aj jeho pleť bola výrazne opálená vďaka rokom cestovania.

,,Čo také ti Max píše?"
,,Nie. To ti nepoviem."
,,Ako inak," zahundrala som.
,,Prišla som ti povedať, že spíš na gauči."
,,Čo? Nikdy nespím na gauči."
,,Všetko je raz prvýkrát. Máš ešte hosťovskú, ale v tej je zlomený rošt. Nekúpil si nový, takže tam je stále ten zlomený." Dobre vedel, že ho zlomil on, len som mu to chcela pripomenúť.
,,Alebo možeš ísť spať do pracovne aj tak si tam už trávil veľa nocí. Alebo vieš čo? Mám lepší nápad. Choď k Lene."
,,Potrebujem to. Potrebujem spať s vami. Nebol som tu tri noci. To je veľa."
,,Ja potrebujem premýšľať."
,,Nad čím?"
,,Nad tým, že si sa zmenil, pretože Nick, za ktorého som sa vydala by ani nenapadlo chytiť inú ženu za ruku nie to ju ešte pobozkať."
,,Nehovor, že som sa zmenil," hlas mal stále kľudný. Nemienila som sa k tomu vyjadrovať.

,,Viem, že sa hneváš a dám ti čas. Aj tak obaja dobre viem, že nikdy si sa na mňa dlho vydržala hnevať." Cítila som nával hnevu. Liezol mi na nervy jeho hlas a presvečenosť.
,,Ale toto je iné. Ako ti mám veriť, že nabudúce neprídeš domov a nepovieš mi, že si ma podviedol?"
,,Poď sem!"
,,Nejdem!"
,,Nina," zašepkal a naklonil hlavu doprava. ,,Ty vieš, že by som to neurobil. Už to nespravím. Aj
ja by som bol riadne nasratý na tvojom mieste, ale pochop, že som nemyslel, že v určitých okamžikoch nepremýšľam. Vždy som to tak robil. Keď som už nevládal, vypol som. Prepáč mi. Prepáč."  Možno jeho tón
hlasu alebo jeho bolesť ma obmäkčili.

Som späť. Priznám sa, že ste mi tých pár dni chýbali. Ahhh strašne vás mám rada a strašne mi na vás záleží. Asi by som bez písania nevydržala. Každopádne som v poriadku a som hlavne späť. Aaa tak som premýšľala a dovolila som si byť trošku nereálna. Premýšľala som, že čo chcem v živote ďalej robiť čo je môj "sen" alebo ako to nazvať. Chcela by som napísať knihy (nové prepracované) a potom ich zfilmovať. Neskôr by som si otvorila aj kníhkupectvo. Nikomu som to nepovedala a úplne neviem prečo to tu píšem, ale premýšľala som, že ako by vyzerala zfilmovaná verzia VPK alebo Ľadových dotykov a nemôžem si pomôcť...Bolo by to úžasné.