Sen? Nie, realita. (Dream? No, it's a reality.)

Vedela som to.. Nikomu never

Pri pohľade do zrkadla som vizerala hrozne. Opláchla som si tvár.

"Ale, ale.." započula som za sebou hlas. V zrkadle sa nám sptretli pohľady.
Sakra! Aká náhoda...

"Čo?!" opýtala som sa jej s prázdnym hlasom bez emócií.
"Nič. Len som si akurát hovorila že aká náhoda to musí byť keď nájdeš len tak niekde pohodené niekoho veci. No nie? " nadvihol sa jej pravý kútik úst.

Nemala som náladu jej odpovedať. Otočila som sa, kráčala som preplnenou chodbou. Vošla som do triedy, zobrala som si tašku a odišla som domov.

Nebudem tu ani sekundu. Prečo práve ja?! Kopla som do plechovky ktorá sa váľala popri ceste. Chcela som kopnúť do ďalšiej keď mi zavibroval mobil.
Dávaj si pozor, niekto ťa sleduje . -Marcus

Zašla som za roh. Chcela som sa otočiť, či je to pravda. Lenže bolo už neskoro.

Niekto mi zakril oči. Prirodzene som sa začala brániť. Rozhadzovala som rukami a snažila som sa zasiahnuť toho dotičného. Chcela som začať kričať als zacítila som na ústach nejakú látku ktorá smrdela nejakou omámnou látkou.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Otvorila som oči. Všade bola tma. Videla som iba obrisy vecí okolo. Vizeralo to ako sklad.

Ruky som mala priviazané za chrbtom o tič.

Započula som kroky, nie jednej osoby ale viacerých.
Som tu sama.. Marcus, prosím pomô-...
"Ale ale.. Slečinka uż je hore?" prehovoril neznámi hlas.
Pristupil ku mne bližšie a chytil ma za bradu aby som sa mu pozrela do očí.
"Odpovedaj keď sa ťa niečo opýtam. Pre koho pracuješ? " Zúril ten neznámy.
Ostala som ticho. Nikdy nezradím tých ktorý ma zachránili.
*PRÁSK*
Hlava mi cukla do strany keď jeho pravačka pristála na mojom líci.
"Fajn! Daj na ňu zatiaľ pozor!" naštvane hovoril tomu chlapíkovy za ním.

Zatvorila som oči a po líciach sa mi rozkotúľali slzy.
"Ja pre nikoho nepracujem. Nechajte ma." zašepkala som.
"Becca? "Ozval sa veľmi známy hlas.
Zodvihla som tvár a v tele sa mi zrodila malá iskra nádeje.