Sen? Nie, realita. (Dream? No, it's a reality.)

Nie každý je taký aký sa zdá

"Potrebujem s tebou hovoriť." zasičal pomedzi zuby.
"Nie! Pusti ma! Nechcem s tebou hovoriť! Nechcem ťa už nikdy vidieť. " snažila som sa vymaniť z jeho zovretia.
"Budeš ma počúvať, či sa ti to bude páčiť alebo nie! " zvreskol keď už sme boli v parku.
Ostala som zarazene na neho pozerať. Bol tak hrozne vytočený že si neuvedomil ako silne mi stláča zápästie.

Zasičala som od bolesti. Pozrel sa na mňa s nepríjemným pohľadom. Avšak keď si všimol že ma to bolí jeho stisk povolil. Chytil mi zápästie do svojich dlaní a pomasíroval mi to.
"Mrzí ma to že sa správam hrozne. Len tak hrozne ma vytáčaš! Ignoruješ ma. Beháš za Lukasom! Myslel som si že pre teba niečo znamenám po tom čo sa medzi nami stalo. " sladoval očami iba moje zápästie.
" Ja nie som tá osoba čo to olutovala!" skríkla som na neho.
"Čo? Počkaj, kedy som povedal že to ľutujem??" prekvapene vyvalil na mňa oči.
"Počula som ťa volal si s Anavi. Neklam už." vymanila som si zápästie a odstúpila som od neho.
"Ja neklamem! To len ty mi neveríš!..." chcel ešte niečo povedať ale zazvonil mu mobil.
Ahoj..Nie..
To ako myslíš?!
Zbláznila si sa?
Čo?!! Zabijem ho.

Pozrel sa na mňa a mobil si vložil do vačku.
"Pozri. Musím ísť. Nájdi si iné dievča do postele." otočila som sa a odišla som. Nereagovala som na to že Matew na mňa kričal.

P.O.V. MATEW

"Ja neklamem! To len ty mi neveríš!..." chcel som jej povedať ako to naozaj bolo, lenže mi začal zvoniť mobil.

"Ahoj.." ppzdravil som Anavi.
"Si doma?" opýtala sa ma bez pozdravu.
"Nie.. " odpovedal som jej stručne.
"Zabijem ho. Lukasa." cítil som v jej hlase že je dosť nahnevaná
"To ako myslíš?! " nechápavo som sa jej opýtal.
"Doslovne! Nedožije sa najbližších narodenín!" zakričala do telefónu.
"Zbláznila si sa? " neveriacky som sa pozrel na Beccu.
"Ja som sa zbláznila?! To on zaútočil na Tomasa! To on zalieza stále za Beccou! Ešte stále som sa zblázila? " povedala s ironickým smiechom.
"Čo?!! Zabijem ho. " to bolo jediné na čo som sa zmohol.