Sen? Nie, realita. (Dream? No, it's a reality.)

Keď sa minulosť stretne s prítomnosťou...

Postavila som sa do rohu miestnosti kde bola tma.

„Konečne si tu..." šepol mi niekto pri uchu.

Bez náznakov emócií som mierne odstúpila od neho.

„Aj teba rada vidím Marcus."

„Trvalo ti to večnosť.. Ale tebe vždy." s nepatrným úsmevom pristúpil bližšie k zábradliu.

Marcusa som spoznala asi pred 5 rokmy. Patrí do skupiny ľudí v ďaka ktorým som ešte nažive.

Bol o pár centimetrov vyšší s blonďavými vlasmi. Každý chalan by mu závidel jeho vyšportované telo, ktoré sa mu rysovalo pod priliehavým tmavým oblečením.

„Čo sa deje?" opýtala som sa keď som tiež pristúpila k zábradliu.

Ukázal na ľudí pod nami. Rosprávali sa o niečom.

„Nič zaujímavé, henten tam asi spolupracuje s políciou, stačí ak ho budeš sledovať cestou naspäť." povedal stále ukazujúc na postaršieho muža.

Ten chlap nevyzeral nijako nápadne.

„Páni, ja neverím. To mi tak dôveruješ? Prekonal si sa chlape." doširoka som sa usmiala a potlapkala som ho po rameni.

Prešli asi dve hodiny a ja som pomaly začala zívať. Zrazu som započula buchnutie dverí pod sebou.

„No do riti!" zahrešila som si a rozutekala som sa za nimi.

Prekvapilo ma že ešte len nasadajú do auta. Spoza továrni som vytiahla motorku, ktorú mi tam nechal Marcus. Prenasledovala som ich už asi celú večnosť.

Zastavili pri veľkom dome. Skovala som sa za roh, chcela som nepatrne vykuknúť, keď v tom ma niekto zvalil na zem.

„Matew.. "