Najprv mysli, potom krič

94 5 0
                                    

Mlčky som išla za ním a na najbližšiu lavičku sa usadila.

"Rebecca.. Kto si? " šepol Matew.
Prekvapením som pootvorila ústa.
"N-nechápem .." zakoktala som sa začali sa mi potiť dlane.

Čo ak to vie??! Čo ak ma tu teraz zabije?

Otočila som sa okolo a uvedomila som si že tu nikto okrem nás nie je. Odsunula som sa ale on sa naklonil bližšie.
"Rebecca kto si? " opýtal sa ma znova.
Všimol si že nehodlám tak rýchlo odpovedať a pokračoval .
"Stretnem ťa večer len tak náhodne v uličke kde nemáš čo robiť. A teraz tu v škole. Sledovala si nás.. " prehovorí s nepatrním náznakom úsmevu na perách.

"To večer, bola iba náhoda. A skôr mne sa to zdá ako keby si ma prenasledoval. " vyplazím na neho jazyk len aby som zakrila aká som nervózna.

"Mala by som ísť." šepla som do ticha ktoré medzi nami nastalo.
"Hm.. Asi aj ja. Anavi ma bude zháňať." postavil sa.
"Myslím že nie. Nemáte sa v láske aj keď sa snažíte tváriť že áno." usmiala som sa a odišla som domov.

Bola som už iba asi dve uličky od domu keď ma zrazu niekto chytil za ruku. Zľakla som sa.
"Prepáč, nechcel som. Len som chcel vedieť či si v pohode. Videl som ťa ako si išla s Matewom zo školy. " pozeral sa mi Lukas priamo do očí.
Aww .. Aké zlaté.. On sa o mňa bál.

"Som v pohode iba sa chcel porozprávať o tom čo sa stalo v škole. " milo som sa usmiala.

Započula som z blízkej uličky zvuky. Naznačila som to Lukasovi a priblížili sme sa.
Na zemi ležal nejaký chalan a nad ním sa skláňali dvaja.

"Dosť!!" neuvedomila som si že som to povedala nahlas.
Proti dvom nemám šancu sakra!!

Sen? Nie, realita.          (Dream? No, it's a reality.)Onde histórias criam vida. Descubra agora