OSUD-Žena v mafii ✔

PROLÓG

Niektorý ľudia tvrdia, že už keď sa narodíme je rozhodnuté o našom osude, o tom kto sme a čo budeme v živote robiť. Tvrdia, že to je v nás hlboko zakorenené. Potom tí istí ľudia hovoria o tom ako veľmi nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme. Hovoria o rodičoch, starých rodičoch a kamarátoch, o tom že v nás zachovávaju hlbokú stopu. Neskôr keď sme už skoro dospelý a stojíme pred tými naozaj dôležitými rozhodnutiami o našom živote, tak tvrdia, že všetko je iba na nás. Presviedčajú nás o tom, že môžeme býť čímkoľvek čo si teraz zaumieníme.

Premýšľam o tom, kto naozaj som.

Čo ak nemám skutočných rodičov, ktorý by ma vychovali? Čo ak nemám starých rodičov, ktorý by ma rozmaznávali a čo ak nemám ani kamarátov, ktorý by ma ovplyvnili pretože som prechádzala z jedného miesta na druhé a nikto sa so mnou nechcel baviť?

Dlho som sa bála, že som tá pokazená. Tá, bez rodičov. Tá, ktorú si adoptovali. Tá, o ktorej sa vlastne ani nehovorí.

Trvalo mi roky kým som pochopila, že to všetko sú len nálepky, ktoré mi dali cudzí ľudia pretože ma nechceli skutočne spoznať. Jednoducho si to potrebovali odšktrnúť v zozname ich poviností a ísť ďalej. Dnes som dospelá žena v živote, ktorý milujem. Naučila som ako byť nemilosrdná, krutá a múdra. Naučila som ako sa vyrovnať s mužmi, ktorí ma prehliadali len preto, že som žena. Naučila som sa milovať náš skazený svet.

Muž, ktorý nazrel cez všetky nálepky je môj adoptívny otec, podľa papierov inak to je asi skôr môj šéf. Presnejšie povedané je šéf organizované zločinu v celom Las Vegas. Ak niekde zaznie výstrel je to preto, že sa rozhodol. Ak niekto na ulici predáva drogy tak pretože mu to dovolil. Tento mocný muž si ma adoptoval a urobil so mňa dokonalého človeka pre tento svet a ja mu budem za to do smrti vďačná. A budem vďačná, že práve vďaka nemu mám mierne otravnú nevlastnú sestru, ktorú milujem a budem robiť všetko preto aby bola vždy v bezpečí pred krvou na naších rukách. Myslím, že Aron si ma adoptoval preto aby jeho dcéru vynechal z nášho sveta. Niekedy som jej to závidela ale dnes? Dnes mi je ľúto, že je tak moc obratá o ten pocit moci, o to nebezpečie a adrenalín, ktorý sa mi vlieva do krvi. V tejto rodine som pochopila čo to znamená mať svoje miesto.

Tvár mojej matky si pamätám už iba matne, počujem jej hlas v snoch a zvykla som premýšľať čo by na mňa povedala. Čo by povedala tej žena, ktorou dnes som. Premýšľala som nad tým či by som sa jej dokázala pozrieť do očí a či by som v tom momente myslela na životy, ktoré kvôli mne vyhasli. Dnes je to už jedno. Ona je preč ale ja nie. Ja som musela bojovať zo všetkými vnútornými démonmi. Bojovala som s tým aby som nemilovala môj život pretože ona už nebola jeho súčasťou. Bojovala som s tým aby som sa nenávidela za to, že som sa naučila žiť bez nej.

Ľudia sa nám snažia hovoriť čo je správne, ako by sme veci mali robiť ale je úplne jedno čo hovoria. Z úst im vychádzajú klamstvá, ktoré už viem rozoznať. Myslím, že to nezvládam keď mi niekto klame, nie je správne mi klamať. Hnevá ma to a keď sa nehnevám na pár sekúnd stratím chladnú hlavu a môj hnev prevezme moje telo. Ruka silnejšie zviera zbraň a jednoducho stlačím spúšť. Som tá, ktorá môže rozhodovať o tom kto zomrie a kto nie.