OSUD-Žena v mafii ✔

22.KAPITOLA

SARA
Vyletela som z kuchyne, musím uznať že Eric vie variť bolo to skvelé a skoro som sa preriekla, skoro som povedala pravdu, skoro som všetko ohrozila. Toto boli dve myšlienky, ktoré som mala v hlave. Vsetok ten čas tu, s ním zavretá medzi štyrmi stenami keď stále vyhľadával moju pozornosť som skoro uverila, že to robí len z dobrem vôle a ja som sa stala znova naivnou. Och bože. Keby túto hru hrá ešte chvílu uverila by som, že mu ide o mňa ale všetko to flirtovanie bolo spôsob ako sa dostať k informáciam.

Musim si od neho držať odstup pretože ak sa dozvie za dva týždne pravdu, nebudem tá, ktorá tu manipulovala. Je jedno ako to bude pretože za dva týźdne to neskončí iba sa presunieme do daľšej kapitoli kde budeme musieť spolupracovať. Zatvorila som sa do izby a vbehla do kúpeľne, opláchla si tvár a zahľadela sa do zrkadla. Už nechcem nikdy vidieť to bezmocné dievča, nechcem byť slabá ale pri ňom zabúdam kto som.

Prezliekla som sa do legín a športovej podprsenky, vlasy som si dala do drdolu a do uší som si dala slúchadla. Nepozorovane som sa dostala dole do suterénu do fitka pretože som potrebovala vybiť všetku energiu, frustraciu a hnev. 

Asi hodinu som boxovala ako zmyslov zbavená, pot mi stekal po tvári a miešal sa zo slzami bola som znechutená a znova som sa vracala k tomu akoby som žila keby si ma Aron neadoptoval bola by som v decáku alebo u niekoho iného. V krvi sa mi rozlieval hnev na môjho biologického otca, neviem kto to je ani či vôbec žije ale mama ma s ním nezoznámila asi to nepovažovala za dôležité a tak som ho ani nehľadala. Musel vedieť, že mama zomrela mám ho zapísaného v rodnom liste ale on sa ma vzdal. Podpísal ten zdrap papieru o tom, že si ma nevezme do starostlivosti a hotovo. Tam to pre neho skončilo.

Boxovala som ako keby na tom záleží môj život, všetok hnev ktorý bol vo mne som sa snažila dostať von neviem koľko som boxovala ale cítila som ako prestáva vo mne kolovať energia, cítila som ako slabnem ale nechcela som prestať. Nechcem preukázať svoju slabosť. Prestala som až keď som myslela, že zomriem a chytila sa vreca aby som nespadla. Napila som sa vody a sadla si na lavičku pri dverách. Len tak som tam sedela a pozerala sa do prázdna. Bola som hrozne unavená, brneli mi nohy a hánky krvácali, obviazala som si ich ale krv pomaly premočila celý obväz. Vedela som, že dostať sa do izby bude nadprirodzený výkon. ,,Som žena to zvládnem." motivačne som preniesla do prázdna a zachytila sa steny.

Prechádzala som popri stene a jemne sa jej pridržiavala nechcem aby tam ostali šmuhy po krvi. Chodby sa mi plietli a nebola som si istá či idem správne ale moja priorita bola sa dostať do izby bez toho aby som stretla Erica. Nemám ani poňatia, v ktorej časti domu sa nachádzam a nohy mi pomaly ale isto ocitlievali a ja som mala problém udržať sa na nich. Vedela som že ak v najbližšej dobe nenájdem moju izbu tak spím na chodbe.

Bola som už neschopná pohybu a tak som sa iba pomaly zviezla na zem. Cítila som chlad zo zeme aj zo steny o ktorú som sa opierala. Cítila som sa osamelo a bezmocne nemusela som sa ani pozerať do zrkadla aby som videla to malé bezmocne dievča pretože tak som sa teraz cítila. Ako nikto. Slzy mi stekali po tvári a pozbierala som všetku silu, ktorá sa vo mne ešte nachádzala. Zhlboka som sa nadýchla a odrazila sa od zeme pred očami sa mi mierne zatočilo ale hneď sa mi vyjasnilo. Bolo to ako nový zdroj energie kedy moje telo prešlo do režimu spotreby niečoho čo som v tej chvíli nemala. Nádeje.

Prechádzala som po chodbách a podvedome ma nohy viedli, nerozmýšľala som kam idem bola som tak zničená, že mi to bolo viac-menej jedno. Viečka som ledva držala otvorené a rukou som sa opierala o stenu. Moja ruka nadbehla na iný materiál, chladil viac než stena. Otvorila som oči a uvidela som moje krásne dvere, dvere som otvorila a nasmerovala som si to rovno do postele. Kašlala som na sprchu, zaľahla som do postele nebola som schopná sa ani zakryť.