Garde

Kapitola 4

Sedím na studenej lavičke v jedálni a skúmam žltú zemiakovú kašu rovnorodej konzistencie. Na biely popísaný stôl zrazu pristane ďalšia oranžová tácka. Adriel sa zvalí na miesto vedľa mňa a hneď za ním príde aj Robin.

„Ako veľmi ťa vystrašil náš otec?" pýta sa Adriel, s plnými ústami kaše.

„Váš otec je úžasný," odpoviem nadšene.

„Si si istá, že hovoríme o tom istom mužovi? Jazdí po škole na kolieskových korčuliach," pozrie na mňa Adriel. Iba sa zasmejem a moju odpoveď preruší Angelinin príchod.

„Ako ti ide prvý deň Elizabeth?" usmeje sa na mňa.

„Zatiaľ mi stihlo povedať iba dvanásť ľudí, že som nová a nájsť jedáleň mi trvalo iba pol hodinu, takže úspešne."

„Vravel som, že by sa mali pre nováčikov a prvákov robiť mapy," pozrie na mňa Adriel súhlasne. „Keď som bol malý, raz som sa tu stratil na skoro celý deň. Našli ma až večer."

„Keď si bol malý?" spýtam sa a zabudnem na kašu, ktorá má byť údajne zemiaková. Adriel sa pomrví na mieste a lyžičkou presúva jedlo na tanieri.

„No veď vieš, naši rodičia tu pracujú a bývajú, takže my sme tu vyrastali. Do školy sme chodili neďaleko a rodičia sa postarali aby sme mohli ísť ďalej študovať sem," vysvetľuje Adriel.

„Protekcia," uškrnie sa Robin a Adriel s Angel ju hneď schladia pohľadom.

„Dobre vieš, že to tak nie je," obraňuje sa Adriel, no nevyzerá, že by ho tá poznámka nejak zasiahla. „O Angel bolo vďaka jej talentu postarané, no na mňa rodičia tlačili. Od desiatich som trénoval každý deň." Náš rozhovor znova preruší Gabriel. Vysoký chalan rýchlim krokom podíde k nášmu stolu a prudko zabrzdí. So zadychčaným pozdravom sa hodí na lavičku vedľa Robin a naše marhuľové kompóty nadskočia zo sklenených misiek.

„Celý deň len behám po škole. Myslím, že môj rozvrh navrhoval Moore," so zavrčaním zapichne vidličku do zemiakovej kaše, kde zostane prekvapivo pevne stáť.

„Kto je Moore?" spýtam sa.

„Telocvikár. Onedlho ho určite spoznáš," odpovie mi Angel, rovnako sa vyhýbajúc svojej zemiakovej kaši ako sa pokúšam ja.

„Budem hádať. Na športy si úplne ľavá, však? Lebo umelci, kondíciu nepotrebujú..." povie Robin pichľavo. Prekvapená nepriateľskosťou, ktorá jej srší z očí zarazene mlčím.

„Robin..." vzdychne si Angel a Gabriel jej ovinie ruku okolo ramien.

„Nemusíš byť hneď zlá," povie potichu jej smerom a zahľadí sa jej hlboko do očí. Už čakám, že podľahne jeho uprenému pohľadu, keď sa zrazu bez slova zdvihne a odíde. Gabriel pretočí očami a zhlboka si vzdychne.

„Prepáč. Nemá veľmi rada nových ľudí. Mimochodom, som Gabriel," povie a cez stôl mi podá ruku.

„Elizabeth," odpoviem, ešte stále mierne zarazene. Nemám poňatia čo som jej spravila. Prečo by na mňa mala byť zlá, keď sa ani nepoznáme?

######

S Adrielom a Angel stojím pred obrovskou tabuľou s oznamami a letákmi. Väčšina letákov upozorňuje na brigády. Nič iné sa študentom bez peňazí asi ani ponúkať nedá. Ďalšia časť patrí krúžkom a klubom.

„Kam chodíte vy?" spýtam sa dvojčiat. Okrem nás pri tabuli stojí len pár hlúčikov prvákov. My sme tu len kvôli mne. Alebo skôr kvôli vedeniu školy, ktoré si myslí, že každý študent musí mať minimálne jednu mimoškolskú aktivitu. Nie, že by to bolo mimo školy. V okolitých poliach by sa toho veľa robiť nedalo. Nieto ešte aktivita na rozvíjanie intelektu.

„Ja mám fotografiu," povie Angel a ukáže na biely papier s pár menami. Rada by som sa pridala k Angel, ale okrem toho, že nemám fotoaparát, ani neviem dobre fotiť. Nato, že som umelec mi to ide až pozoruhodne otrasne.

„Ja chodím na Zábavnú matematiku," ozve sa Adriel. Prekvapene sa naňho otočím, zatiaľ čo sa Angel len pobavene usmieva. „Nepozeraj tak na mňa, ja som im názov nevyberal. A za to, že tam chodím tiež nemôžem. Niekedy mám pocit, že rodičia naplánovali celý môj život."

„Je to aspoň zábavné?" spýtam sa, zakrývajúc úškrn.

„Je to v názve. Tak predsa musí, nie?"

Opäť sa otočím na nástenku a znudene prechádzam názvy. Jedno horšie od druhého. Mám pocit, že sa nikam nehodím. Pohľad mi spočinie na šachu. O tom hovorila mama. Nebývam sentimentálna, no zrovna šach vo mne vyvoláva až príliš veľké spomienky. Moje mladšie ja, veselo hompáľajúce nohami, ktoré ešte nedočiahli na zem a otcove trpezlivé zelené oči za čiernymi okuliarmi. Jeho zelené oči teraz patria mne. Trpezlivosť nie. Pohľad mám stále upriamený na obyčajnom bielom papieri.

„Chceš pero?" spýta sa Angel.

„Neviem," zamrmlem a rozmýšľam nad spoľahlivým spôsobom ako sa rozhodnúť. Žiaden nepoznám. Aspoň nie spoľahlivý. Ak teda kameň, papier, nožnice nie je dobrý spôsob ako robiť dôležité životné rozhodnutia.

„Takže chceš len stáť a pozerať na ten papier?" povie Angel a jej vyčítavý pohľad cítim na svojom chrbte.

„Myslím, že mám riešenie," povie Adriel a keď sa otočím, sebavedome sa na mňa uškŕňa.

„Aké?" spýtam sa. Adriel vytiahne zo zadného vrecka pero a pristúpi ku nástenke. Postaví sa na špičky, aby dočiahol na biely papier s názvom Šach a napíše naň moje meno.

„Hotovo," zamrmle s vrchnáčikom od pera v ústach, zatiaľ čo naňho pozerám s vytreštenými očami.

„Nepozeraj tak na mňa, bude sa ti tam páčiť, uvidíš," dodá s prefíkaným úsmevom.