Garde

Kapitola 70

Sedím v učebni. Už dvadsať minút. Nemohla som si dovoliť prísť neskoro a tak tu pre istotu sedím príliš skoro. Aspoň som si stihla pozrieť ešte pár príkladov. Mala by som to vedieť. Vedela som to aj na prvý test, teraz to môže byť len lepšie. No myslela som si, že to dám na prvýkrát a nevyšlo mi to. Skôr ako sa znova dostanem do kolotoča neistoty sa otvoria dvere. Pani Pawlaková vojde za svojho tradičného klopania podpätkami, no hneď pri dverách prekvapene zastaví.

„Elizabeth, už si tu?" spýta sa, no potom len spokojne prikývne. „Výborne, tak nebudeme strácať čas." Na stôl mi položí jediný list papiera a bez ďalších slov mi kývne, že môžem začať. Rýchlo naškrabem podpis a pozriem na prvú otázku. Presne tento príklad si pamätám zo včera. Sama pre seba sa usmejem a začnem písať. Pri ostatných už nemám také šťastie, ale učila som sa to. Podstatné je nepomýliť sa. Skoro pri konci môjho času zrazu niekto vtrhne do miestnosti. Bez klopania sa dvere rozletia a ja ihneď pozriem na zadýchanú Angel, stojacu tesne za prahom.

„Mami!" zvolá ešte stále bez dychu. „Adriel spadol zo schodov!"

„Prosím?" spýta sa pani Pawlaková, no už je v polovici cesty k dverám.

„Išli sme čakať na Elizabeth a Adrielovi sa zaplietli nohy," stihne vysvetliť Angel.

Pani Pawlaková sa poslednýkrát otočí na mňa, „Zatiaľ píš, ja sa hneď vrátim." Obidve sa vyberú ďalej po chodbe a posledné čo počujem je lamentovanie Angelininej mamy. „Ten môj pobláznený syn si raz zláme nohy."

Mierne sa nadvihnem na stoličke. Možno by som za nimi mala ísť tiež. Potom si však sadnem späť. Určite by som len zavadzala. Ešte stále hľadím na dvere, keď sa v nich opäť niekto zjaví. Gabriel prekĺzne dnu a rovno príde až k mojej lavici. Kľakne si ku mne a otočí moju písomku svojim smerom.

„S čím ti pomôžem?" uškrnie sa. Chvíľu naňho hľadím s otvorenými ústami, až sa môj výraz zmení na úsmev.

„Takže Adriel je v poriadku? Toto celé je len plán?"

„Bol. Ale ten debil sa fakt na schodoch zrútil dolu." Keď si Gabriel všimne môj vyplašený výraz rýchlo dodá: „Neboj sa, je v poriadku. Potkol sa na poslednom schode. Maximálne bude mať modrinu na zadku."

Rozosmejem sa, ale Gabriel ma hneď zastaví. „Nemáme toľko času. Čo nevieš?"

„Takto málo mi veríš?" spýtam sa s úsmevom. „Mám všetko hotové. Môžeš mi to skontrolovať."

Gabriel sa dostane tak do polovice môjho testu, keď sa vo dverách zjaví Robin.

„Musíme ísť," sykne naňho a Gabriel mi vráti test.

„Určite to bude dobre," povie a na čelo mi ešte stihne vlepiť pusu. Od rýchlosti, ktorou to spraví mi až hodí hlavu dozadu. S úsmevom pozerám ako obidvaja zmiznú vo dverách.

Len o niekoľko minút sa vráti pani Pawlaková. Podozrievavo si ma obhliadne, no ja sedím pri stole s testom pred sebou úplne rovnako ako keď odišla. Po Gabrielovi nezostala žiadna stopa. Až na teplé miesto na mojom čele.

„Potrebuješ ešte čas?" spýta učiteľka, keď sa vráti k svojmu stolu.

„Nie," poviem s istotou a prídem jej vrátiť test.

„Môžeš počkať, kým ti ho opravím," povie a do ruky zoberie svoje červené pero ako bojový meč. Neviem či sa chcem pozerať alebo si radšej zakryť oči. Pri prvom príklade sa mi ocitne červená fajka a ja vydýchnem. Keď sa červená špička nepríjemne nakláňa nad druhým, radšej sa otočím. A ocitne sa mi výhľad na všetkých mojich kamarátov natlačených vo dverách. Angel a Adriel sa s Gabrielom tlačia uprostred a Robin postáva za nimi. Dokonca odniekiaľ pritiahli aj Tomiho.

„Hotovo," ozve sa spoza mňa práve včas, aby som si nerozkúsala celú spodnú peru.

„Máš všetko dobre. Na konci roka máš jednotku," usmeje sa na mňa pani Pawlaková. Hneď ako to všetci za mnou počujú sa nahrnú dnu a vytvoria okolo mňa tesný kruh. Ocitnem sa v objatí niekoľkých ľudí zároveň a nezostane mi nič iné, len sa nechať unášať pohybmi ostatných. Môj smiech zanikne vo všeobecnom jasote. Až keď sa tesné zovretie troška uvoľní, všimnem si vedľa seba Adriela.

„Zostávaš s nami," povie a stisne ma ešte tuhšie ako pred tým.

„Nič iné by som si nedovolila," poviem priškrtene, no z Adrielovho objatia sa neodtiahnem.

„Dobre, ale prosím von z mojej učebne," povie pani Pawlaková a popoženie nás von.

„Mali by sme to ísť osláviť," povie Angel, keď sa za nami zavrú dvere. „Všetci sa stretneme na parkovisku za desať minút. Potrebujem si zobrať druhé tenisky."

Keď sa všetci rozídu, zostane pri mne len Gabriel.

„Sľúbila som mame, že jej zavolám. Počkaj ma vonku, budem sa ponáhľať." Aj s Gabrielom sa nakoniec rozdelíme a ja utekám do vestibulu. Desať minút nie je tak veľa času. Vytočím mamino číslo a opriem sa vedľa telefónu. Hneď po druhom zazvonení to mama zdvihne.

######

„Myslela som, že budem posledná," poviem Gabrielovi, keď sa k nemu pripojím na parkovisku. Sadnem si vedľa neho na múrik slúžiaci ako zábradlie na schodoch tesne pred školou. Nikto ďalší tu ešte nie je. Pes ide tesne za mnou a zastaví rovno na schodoch. Nemotorne si sadne, každým párom nôh na inom schode. Spokojne otvorí tú svoju veľkú papuľu a vyplazí jazyk.

„Som rád, že zostávaš," povie Gabriel a ruku mi položí okolo ramien.

„Aj ja," usmejem sa. „Hovorila som s mamou a vravela, že sa dedičské konanie stále neuzavrelo. Že vraj je veľká šanca, že dedko má peniaze v nejakých pozemkoch. Možno predsa len nebudem musieť týmto prechádzať každý rok. Nič proti, ale ja by som radšej žila pokojnejším životom." Gabriel sa rozosmeje.

„Ak sa z vás znova stanú milionári možno zaplatíš školu aj mne a budeme mať ten najpohodovejší život aký kto kedy videl."

„Nič iné by ma ani nenapadlo. Okrem toho, mám ešte jednu dobrú správu."

„Dnešok sa mi páči, samé dobré správy," usmeje sa Gabriel a pohľadom mi naznačí, aby som pokračovala.

„Cez leto pôjdeme na návštevu k tete," poviem a sledujem Gabrielov pohľad. „Býva na Slovensku. Vlastne rovno v Bratislave. Vravel si, že bývate blízko, však?"

„Naozaj? To je super. Hneď je leto krajšie," povie Gabriel a pritisne ma bližšie k sebe. Aj Pes sa znova postaví a podíde až k nám. Svoju obrovskú hlavu položí Gabrielovi na nohy. Ten ho začne rukou, ktorú nemá okolo mňa, škrabkať za ušami. Pes sa plnou váhou oprie o Gabriela a privrie svoje temné oči.

„Načo čakáte?" zvrieskne Adriel rovno pri nás. Všetci ostatní sa už hrnú za ním a pohnú sa ďalej k autu. Spolu s Gabrielom ich dobehneme.

„Tak komu sedím na kolenách?" zvolá Adriel do davu.

KONIEC