Knihy, ktoré som prečítala 2

sirens and muses: antonia angress

Táto kniha bola pre mňa veľkým potešením. Veľmi by ma prekvapilo, keby to bolo nejak inak a myslím si, že to bude jedna z najlepších kníh za toto leto. Zapáčili sa mi tieto contemporary romány s obálkou, na ktorej je nejaký obraz. 

Táto kniha je navyše o maliaroch, čo je presne téma pre mňa a spájajú sa tam dve moje témy: maľba a literatúra. Sú tu štyri hlavné postavy a každá z nich prináša nejaký osobitný pohľad na život umelca. Videla som, že autorke ide o to, že chce ukázať všetky rôzne spôsoby akými sa človek môže dostať k životu maliara a vlastne že akými rozdielnymi cestami môže prejsť. zároveň to akoby odpovedalo na otázku: ako vlastne vyzerá moderný svet umenia, ako to vôbec vzniká, prečo si to človek vyberá a aj to, že ako to vyzerá v tých galériách, kto tie obrazy kupuje a ako to prebieha. obdivujem ako si to autorka všetko zistila a vytvorila o tom dosť realistický obraz, z ktorého sa človek aj niečo dozvie. 

Čo sa týka príbehu, hlavný dôraz sa kladie na dve mladé ženy Louisu a Karinu, medzi ktorými vzniká aj romantická zápletka. ich príbeh je strašne chytľavý, normálne mi na nich záležalo a obávala som sa toho, ako dopadnú. podľa mňa Louisa je tak písaná, aby sa s ňou čitateľ stotožnil, ale ja som sa viac stotožnila s Karinou. 

Páčilo sa mi, že každý v tejto knihe bez ohľadu na to, čo je zač, čelí nejakým svojím osobným problémom a preto sa stáva ako postava sympatickým. a dokonca aj keď som sa s tou postavou nestotožňovala, mohla som s ňou súcitiť, a všetko to bolo také realistické a autorka ukazovala aj odvrátenú stranu všetkého, čím si získala moju dôveru. 

Louisa je typické dievča, ktoré prichádza do veľkého mesta na prestížnu umeleckú školu a snaží sa presadiť, lenže zisťuje, že realita umeleckého života je dosť na nič, a niežeby ona o tom nevedela aj vopred, ale práve sa v tej knihe otvára otázka, že či to potom vôbec stojí za to. 

Zaujal ma citát z jednej konverzácie vedľajších postáv, kde v podstate jeden z nich povedal niečo také akože: ,,Celý život sa snažíš presadiť a potom nič z toho a nakoniec ideš na pohovor, na pracovné miesto, na ktoré nemáš kvalifikáciu a zamesnávateľovi stačí jeden pohľad na tvoj životopis a opýta sa: Čo do pekla ste robili posledných dvadsať rokov?" 

Dobre v tejto knihe ilustrujú to, že v umeleckom živote nestačí byť priemerný (ako v normálnom zamestnaní), a niekedy človek aj dosiahne slávu a aj tak to nestačí. Autorka ukázala všetky typy umelcov – aj tých, ktorí to uznanie dosiahli, aj tých, ktorí nie a vlastne z toho vzišlo to, že nikto nedosiahol nejaké ultimátne naplnenie, a nikoho osud nie je závideniahodný. napríklad, myslela  som si, že byť medzinárodne uznávaný, mať milióny na účte a všetci v umeleckej sfére poznajú moje meno – že to niečo znamená, ale tak ako to bolo vykreslené v tejto knihe, to by som teda v živote nechcela. Ten umelec mi pripadal úplne odstrihnutý od reality a autorka to tam priamo nepovedala, len to tak nejak načrtla, ale ak ste to z toho chceli vyvodiť, tak to tam bolo. 

Je to ironické, že každý chce byť slávny a uznávaný, ale akonáhle to všetko získa, príde o to, čo ho robilo tým, kým je. Proste už nie je tým istým človekom. Ja už prestávam veriť v to, že sláva a úspech človeku prinesie niečo pozitívne. Akoby sa všetci naháňali za niečím, čo je vo výsledku úplne zbytočné. Ak mám byť úprimná, nechcela by som byť žiaden z týchto umelcov v tejto knihe. a to sa mi práve páči, že to autorka neromantizovala, čo by bolo veľmi jednoduché a že odolala takému pokušeniu. 

To, čo som si najviac užila v tejto knihe, bola Karina. (Keď už ma v živote niečo môže potešiť je to to, že už sa na tieto postavy nedívam s tým, že taká by som chcela byť, pretože taká už som.)

Karina je najtalentovanejšia z celej svojej triedy, ak nie z celej školy, jej rodičia sú extrémne bohatí a známi v umeleckých kruhoch, pretože sú zberatelia obrazov. Karina vyrastala s obrazmi a vyvinula si vkus, čo podľa mňa prispieva k tomu, prečo je taká dobrá – pretože vie, čo je dobré. sama to priznala, že vie, ktoré farby sa lepšie predávajú a preto ich volí. preferuje abstrakciu a raz ju Louisa kritizovala, že maľuje obrazy, pri ktorých majú bohatí ľudia dobrí pocit zo seba, že sa cítia inteligentní za to, že sa im páčia. vyvstáva otázka, aká je Karina skutočne dobrá, keďže niečo na tej kritike podľa mňa bude pravdivé, každopádne ja si osobne myslím, že aj keby to naozaj bolo len také performatívne pre bohatých zberateľov, stále je to dosť dobré, pretože niektorí ľudia kritizujú, ale väčšina by sa nikdy nedokázala ani len vzdialene priblížiť dielam, ktoré kritizujú. a podľa mňa tí bohatí ľudia nie sú sprostí a zaujať ich na sto percent nie je jednoduché. 

Mňa zaujalo aj to, že Karinin frajer v tejto knihe, ktorý je tam vykreslený ako taký primitívny hlupák sa na tie maľby pozrel a povedal, že mu nehovoria absolútne nič. a už to podľa mňa o niečom vypovedá. A predstavte si, aká tá kniha musí byť hlboká, keď už len o tých jej maľbách, čo je extrémny detail, môžem rozprávať aj celé hodiny. 

Je to presne taká kniha, ktorú keď čítate, tak ľutujete, že ste sa nestali umelcom, napriek tomu, že to ukazuje aj tú odvrátenú stranu. teraz som si spomenula na Karinin citát, že ona maľuje, pretože môže nanútiť človeku obraz svojho vedomia a tým ho dokáže zvádzať. 

Karina mi trochu pripomína Henryho Wintera. Je taká trochu antisociálna, ľudia majú z nej strach a možno trochu rešpekt, je chladná a veľmi inteligentná, nedosiahnuteľná a všetko sa to prejavuje v detailoch. a potom si prečítate jej kapitoly a zistíte, že je to všetko úplne naopak, že je vlastne strašne citlivá a nechá sa využívať mužmi a má dosť veľa mentálnych problémov, dokonca zažila aj psychické zrútenie a z niečoho takého sa človek nespamätá, len čaká, kedy sa mu to znova vráti a že vlastne jej život navonok vyzerá dokonale a pritom je hrozný. Jeden Louisin spolužiak o nej povedal, že ona je taký ten geniálny umelec, ktorý sa zabije pred štyridsiatkou, ale podľa mňa jej problémy spočívajú práve v tom, že ju ľudia takto ohovárajú a týmpádom je sama. Okrem toho, jej rodičia sú hrozní. Ešte sa čudujem ako to Karina dokáže takto zakrývať a udržiavať tvár ale to je práve ten problém – že navonok dokáže byť chladná a zdanlivo na to kašľať a tváriť sa, že sa jej to netýka a o to hlbšie ju to potom dorazí. 

Ich vzťah s Louisou je tiež jedna fascinujúca vec. Karina pózuje pre Louisu nahá a myslím, že to úplne je jediné, čo k tomu treba na začiatok povedať. 

Dosť veľa kapitol tu má aj Karinin frajer, ktorý je totálny debil, ale autorka veci opisuje z jeho pohľadu a nejak sa jej to darí urobiť s empatiou a zároveň ukazuje, že prečo je taký, aký je, ale neospravedlňuje jeho činy. Je to podľa mňa úplne geniálne. Ja som toho človeka neznášala odzačiatku a tešila som sa na jeho pád, no zároveň som videla aj ľudskú stránku toho všetkého a nemohla som ho zas až tak nenávidieť – ale to je to, že to vypovedá viac o čitateľovi, než o tej knihe, pretože oni vám len dajú materiál a vy sa rozhodnete, ako sa k tomu postavíte. bolo vidno aj jeho dobré stránky a chápem, prečo mu Karina podľahla. 

(Túto recenziu som úplne nedopísala a už som ju písala tak dávno, a už sa v tom nechcem babrať – pretože mám milión iných kníh, o ktorých chcem robiť recenzie, takže som sa ju rozhodla proste len zverejniť a hotovo.)