Knihy, ktoré som prečítala 2

zúfalé postavy: paula fox

predtým, než začnem, len taký úvod: celkom v poslednej dobe premýšľam nad tým, že koľko kníh čítam, pretože áno, všade je taký názor, že je úplne v pohode si knihy pomaly vychutnávať – a teda za mesiac prečítať povedzme, jednu, alebo ani jednu. ale ja som sa nad tým musela zamyslieť – akože tá myšlienka znie pekne, ale ja osobne mám skôr pocit, že by som pokojne mohla čítať viac kníh, pretože prečítam asi tak päť za mesiac a to sa musím dosť snažiť a keď to porovnám napríklad s mojím detstvom, vtedy bolo oveľa jednoduchšie čítať knihy, pretože človek reálne nemal nič lepšie na práci, nebol žiaden tiktok, kde ani neviem ako sa vlastne ocitnem a strávim tam päť hodín, alebo dvadsať minút, ale keď to spravíte za jeden deň päť krát, tak sa vám to zráta a na konci dňa máte aj tak tých päť hodín. 

chcem tým povedať to, že vždy mám taký pocit, že by so chcela čítať viac, pretože ja už sa nemôžem pozerať na tie videá, kde niekto vytiahne, že prečítal osem, alebo devät kníh za mesiac a ja iba tých päť, alebo prinajhoršom tri. akože, ak vám to nevadí, tak vám závidím, ale mne to vadí, ja už to nedokážem prekusnúť. lenže keď sa snažím toľko čítať – napríklad zistila som, že jedna kniha sa dá prečítať tak za štyri až päť hodín, tak som sa snažila sedieť pri tom tri hodiny a viete, koľko som vydržala? asi tak dvadsať minút. včera sa mi podarilo asi hodinu pri tom vydržať, ale mám pocit, že mi to rozožralo mozog, že som z toho dostala úpal a prišla som o rozum – ak ste to nespoznali už z tohto úvodu. proste keď čítam málo kníh, je to zlé a keď sa snažím čítať viac, je to ešte horšie, ale mám v úmysle v tomto experimente pokračovať. 

no, ale poďme k veci. táto kniha sa spomínala v seriáli You a aj v tej knihe– mohlo mi byť jasné, že ak sa to páčilo Joeovi, tak by som sa od toho mala držať čo najďalej. každopádne to má skvelú anotáciu a v slovenskom vydaní nádhernú obálku. veľmi štýlovú. je to taká tá kniha, ktorú si položíte na stôl a máte krajší stôl. 

má to len okolo 140 strán a aj tak som to čítala asi dva roky. rok a pol. veľakrát som si povedala, že sa na to vykašlem a potom som to jedného dňa dorazila, no poviem vám... ešte sa mi to ku koncu aj začalo páčiť. 

nakoniec som tomu dala štyri hviezdičky. 

skúsim vám vysvetliť môj komplikovaný vzťah k tejto knihe. prvá vec, ktorú si človek povšimne je preklad. neodvažujem sa tvrdiť, že je zlý, ale na mňa pôsobil zastarane a kvôli tomu som si celý čas myslela, že hlavné postavy sú strašne starí ľudia – čo je mätúce, pretože na obálke je tá Sophie mladá žena, ktorá má nanajvýš tridsať rokov, ale z toho textu to znie akoby mala sedemdesiat. 

hlavné postavy – alebo mám povedať: zúfalé postavy – sú manželia: Sophie a Otto, ktorí majú nejaký bližšie nešpecifikovaný problém vo svojom vzťahu – a nemyslite si, že sa do konca knihy špecifikuje, alebo sa dostanete bližšie k jeho pochopeniu. 

sú to snobskí, intelektualistickí elitisti, ktorí sa stretnú so svojimi kamošmi – ďalšími snobskými intelektualistickými elitistami, aby prediskutovali preklad nejakého starodávneho diela, o ktorom počuli len snobskí... podľa mňa viete už kam tým mierim. 

obidvaja mi boli nesympatickí a nie takým tým dobrým spôsobom. kniha sa vliekla – prisahám, že skôr som prečítala Bratov Karamazovovcov, než toto. väčšina kapitol bola o tom, že postavy niekde šli, a tam sa neodohralo doslova nič, akurát tak nejaký pseudointelektuálny popis – také to, keď autor začne príliš špekulovať nad nejakým opisom, tak už viete, že už fakt nemá do čoho zaťať – a už si viete predstaviť ako sa nad tým bude niekto nadchýňať, že wau, tento opis v skutočnosti vystihnuje hlboké duševné pohnutie... 

mala som pocit, že kniha odomňa chce, aby som ju dočítala a povedala: no, síce som to úplne nepochopila, ale autorka je veľmi inteligentná a bolo to strašne hlboké... alebo niečo v tom zmysle, že je opisuje komplexnosť zložitých vzťahov... bez toho, aby o tom niečo konkrétne vyslovila. 

samú ma prekvapilo, že okolo strany 90 sa mi to aj začalo páčiť. normálne si vravím – čítam zrazu nejakú inú knihu? bolo mi aj ľúto, že je tam už len posledných päťdesiat strán. čím to je, ťažko povedať, možno, že na tomto mieste situácia začne gradovať a začne sa tam niečo aj reálne riešiť. zrazu tam vznikajú všelijaké vtipné situácie. 

nakoniec som tomu dala štyri hviezdičky. v tých posledných stranách niečo bolo... aj keď by sa mi nikdy nepodarilo pomenovať, čo presne. 

pre mňa bol najvýznamnejší moment, keď Sophie dosiahla vo svojom vnútornom monológu taký akože zlom – dovtedy bolo všetko také suchopárne, hocičo sa dialo, postavy si dokázali zachovať svoju fasádu nadradenosti, ale práve to je fascinujúce, že zrazu situácia vygradovala do takých výšin, ktoré podľa mňa ukázali, že tá ich intelektualita to buď nedokáže vyriešiť, alebo ešte lepšie – že v tomto zmysle nebola úplne reálna – aspoň teda mne to tak pripadá, pretože keby nebola, ako by sa mohla tak rýchlo zrútiť? 

každopádne celé sa to deje takým zaujímavým spôsobom a vlastne je to len jedna veta: nemám hrdosť, nemám osobnosť, nemám vierovyznanie, nemám vôbec nič, prečo nedržím hubu? prečo nesklapnem? 

alebo táto: Ako rýchlo praskla škrupinka dospelosti, jej dôležitosti, pod náporom niečoho, čo bolo skutočné, naliehavé a zároveň absurdné. 

niekedy premýšľam, že človek spozná dobrú knihu ani nie podľa nejakej špeciálnej vlastnosti, ktorá vystupuje na povrch, ale práve vtedy, keď číta veľa kníh a vie ich tak nejak na hlbšom leveli porovnať – hlavne podľa detailov, ktoré sa javia nepodstatné. práve tie robia túto knihu výnimočnou. teraz som si to ešte raz prelistovala a sú to práve tie úplné nezmysly, ktoré ma fascinujú, ktoré nemajú nič s pointou a okrem iného som tam našla aj takú poznámku, čo som si tam zapísala, že: ten kocúr je ich vzťah. 

keď sa na to tak dívam, tá kniha má jednoznačnú štruktúru ako milión podobných – je to akože bežný život ľudí, ale s tým, že aby to nebolo nudné a aby to aj niečo vypovedalo, tak je tam nejaký detail, nejaká absurdná udalosť, ktorá všetko uvedie do chodu – katalyzátor – v tomto prípade: kocúr. 

nevravím, že táto téma nemôže fungovať – podľa mňa ide o to, že ako veľmi sa stotožníte s postavami, čo ako inak, je individuálne. osobne nie som až taký fanúšik toho, že sa vždy opakuje tá istá schéma. táto kniha sa špeciálne vyznačuje tým, že má krásne opisy – že aj keď opisuje niečo nie až tak podstatné, nejaký pohľad, vie z toho odstrediť nejaké skonštatovanie o živote ľudí a kedysi som si tak poloironicky vravela, že ľudia píšu romány, pretože tam chcú vpašovať tieto svoje osobné skonštatovania – teraz si to už nemyslím, ale v tejto knihe sú tie skonštatovania fakt na úrovni. ak si na takéto veci potrpíte, čo ja si teda určite potrpím, tieto mi úplne hovorili z duše. 

okrem toho, kvalita tohto textu sa skrýva aj v takých nenápadných veciach ako v scénach s bežnými ľuďmi, ktorí sa tam len objavia. 

citáty:

,,Zabila som kocúra."

,,Ešte sme ho ani nechytili."