Knihy, ktoré som prečítala 2

all's well: mona awad

Tento rok som chcela prečítať sto kníh a zatiaľ mi to aleže vôbec nevychádza. Každopádne, rozhodla som sa, že to skúsim nejak dobehnúť. 

Nemala som v úmysle od Mony Awad ešte niekedy niečo čítať, ale už dávnejšie som počula o tejto knihe a z opisu ma to zaujalo – lebo čítať o ženách, ktoré nejak trpia, to mám rada. 

Hlavnou hrdinkou je Miranda Fitch. Jej hereckú kariéru ukončil pád z javiska, ktorý jej spôsobil zranenia vďaka, ktorým posledných niekoľko rokov už len trpí. Jej manžel nemal trpezlivosť s jej utrpením a opustil ju a Miranda sa zamestnala v školskom divadle, kde režíruje Shakespearovu hru All's Well. Z nejakého dôvodu má Miranda úplnú obsesiu z tejto hry a má pocit, že jedine tá hra zachráni jej zničený život. Žiaci s ňou však nesúhlasia a namiesto toho sa snažia presadiť, aby hrali Macbetha. 

Jedného dňa som bola v kníhkupectve a rozhodovala som sa medzi touto knihou a Vlčím brlohom a keď som sa do toho začítala, nakoniec som Vlčí brloh nechala tam, pretože ma to tak chytilo. Dospela som k názoru, že už som rozmaznaná zahraničnou literatúrou a už nie som ochotná prijať nič len absolútnu dokonalosť a moje štandardy začali byť strašne vysoké. Potom som mala jednu nie veľmi príjemnú skúsenosť so slovenskou súčasnou literatúrou, ktorú tu nebudem bližšie špecifikovať, pretože úprimne povedané, vôbec si nepamätám, čo to konkrétne bolo, iba že to bolo hrozné a moje štandardy sa zase znížili, takže keď som videla túto knihu, ktorou by som možno v minulosti pohrdla, bolo to pre mňa skutočne spásonosné. Vravím si – konečne niekto, kto nie je debil. Nechcela som týmto nejak uraziť slovenskú literatúru, ale mám s ňou vždy takú hroznú skúsenosť, že sa jej radšej vyhýbam. 

Už k veci. Od prvej vety tejto knihy je jasné o čo pôjde. Páči sa mi, že autorka hneď ide k téme, ktorá je podľa mňa: vzťah hlavnej hrdinky k bolesti. ako keby tým chce povedať, že bolesť nie je taká ako sa to prezentuje v médiách a ako ju vnímame ako spoločnosť. A že realita bolesti nie je nejaká zvlášť príjemná ani romantická, ale človeka vlastne všetci opustia jednoducho povedané, je to dosť na nič. Navyše je tam ten fakt, že (a túto múdrosť som nevymyslela ja – to je vzadu napísané na tej knihe), že vraj konkrétne ženskú bolesť ľudia majú problém pochopiť a uveriť v jej existenciu. 

Celý príbeh sa nesie v magickom realizme – a to by som nikdy nebola povedala, že ja niekedy budem holdovať magickému realizmu, ale predsa len. Ja z tejto knihy mám taký pocit, akoby autorka vôbec nemala žiaden plán ako to píše, a že si to vymýšľa za pochodu – každopádne jej to dosť dobre vychádzalo, pretože do každej scény sa vedela vnoriť a rozobrať všetko do hlbokých detailov, takže som mala pocit, že sa ponáram do nejakej králičej nory fascinujúcich detailov – a nebolo to nejaké že by len skĺzla po povrchu. Napriek tomu, že tam nebola nejaká hrozba, dalo sa to rýchlo čítať a je to celkom chytľavé svojím špecifickým spôsobom. 

Čo mňa osobne fascinuje je, že hlavná hrdinka vôbec nie je nejaká sympatická osoba. Hlavne pre mňa, pretože ja nerada čítam o starších ženách. Znie to hrozne, ja viem, ale pre mňa je maximum asi dvadsať päť až tridsať, keď už to musí byť, pretože ja sa so staršími neviem stotožniť a ani ma nezaujímajú ich problémy – hlavne teda v tomto žánri. Ide o to, že veci, ktoré im prinášajú šťastie mňa skôr znechucujú. Použijem príklad z tejto knihy – keď Miranda sa zrazu začne cítiť dobre a tak si ide navariť večeru a vyžíva sa v tom, že ide nakúpiť a navariť. Ja si neviem predstaviť, že by v nejakej fáze môjho života pre mňa zábava vyzerala takto. Akože ja to nikomu neberiem, ale mne to pripadá ako rola, v ktorej sa nevidím. 

Každopádne, napriek tomu, že som s Mirandou a jej vkusom, záľubami a charakterom nemohla súcitiť a čiste ako osoba mi pripadala nesympatická a vlastne všetko, čo robila, sa mi zdalo ako zlé, dokonca morálne nesprávne. Pretože celá tá kniha je tak zvláštne zasadená, že sa len pýtam, že kto je vlastne ten zloduch? Ono je to tak trochu až triler. Dejú sa tam dosť zlé veci a mne to pripadá, že Miranda je postavená v tej úlohe, akoby ona bola antagonista a je to práve príbeh postavený z uhlu pohľadu antagonistu. A tam nejde o to, či ona je nutne zlá, ale skôr len o štruktúru rozprávania. Je to také, že ona tam pácha zlo, ale vy s ňou máte súcitiť a držať jej palce. 

Na mňa to akosi nezabralo. Ja už som v poslednej dobe despela do takej nejakej čudnej dezilúzie, že už tým postavám neverím všetko, čo povedia, hlavne keď máte toho nespoľahlivého rozprávača – pretože kedysi som sa tým nechala unášať, ale teraz už to proste nerobím. Ale pointa, ktorú z tohto všetkého chcem vyvodiť je tá, že napriek tomu, že som s Mirandou až tak nesúcitila a nesúhlasila, aj tak ma to bavilo a zanechalo to na mne hlboký dojem – dokonca pozitívny. 

Je to čudné, pretože Bunny (druhá kniha od tejto autorky) mala hrdinku, s ktorou som mala súcitiť, ale práveže tá kniha ma nebavila. A s Mirandou nesúcitím a aj tak ma baví – tak to už je divné. (Akože, nie že by som Mirande neželala šťastie, ale proste to nie je môj štýl, pretože keď už sme pri tejto téme, ja vidím utrpenie ako niečo, čoho by sa človek mal držať a šťastie ma skôr odpudzuje). 

Myslím si, že tá kniha je dobre napísaná, podľa mňa lepšie ako Bunny. Keby ste z toho chceli robiť nejakú analýzu, je tam materiál aj na sto rokov. Ale ja osobne si myslím, že kniha sa nečíta, aby ste ju analyzovali (aj keď môžete), ale pre to, aby vám spôsobila nejaký zážitok a na základe toho som jej dala štyri hviezdičky. 

Je to kniha, ktorá ukazuje hrdinku, ktorá nemá vždy pravdu a verí rôznym nezmyslom, a nie vždy s ňou môžte súhlasiť, ale práve to ju robí zaujímavou. Môžete súcitiť s jej nedokonalosťou – a kto nikdy neveril nejakej ilúzii, ktorú si sám vymyslel? 

Má to typickú štruktúru Mony Awad. Bunny je o tom, že hlavná hrdinka píše krátku novelu a celá tá kniha je vlastne tá novela. Miranda zase režíruje divadelnú hru, ale vy sa vlastne ocitáte v tej hre. Vždy je tam nejaký moment, kedy hlavná hrdinka dostane recenziu a tá recenzia je vždy negatívna. Vtipné je, že nikdy sa nemýli. Akoby autorka sama uznávala, že čo v tej knihe je zlé – mne to pripomína Jaya Kristoffa, keď sám sebe vo svojej knihe priznával, že poznámky pod čiarou sú nudné a pofidérne. Táto taktika sa má javiť ako odvážna a prezieravá akože: nemyslite si, že ste odhalili autorovu slabinu, pretože on si ju uvedomuje. Ale na mňa osobne to nemá taký efekt. Mne táto taktika pripadá zbabelá, ak mám pravdu povedať. Pretože je to taká obrana proti negatívnej kritike akože: ja už som sa sama zhodila, tak ma nemôže zhodiť nikto iný. Jediný, komu som to ochotná uznať je Dostojevský, keď sa na začiatku Bratov Karamazovovcov ospravedlňuje, že to napísal a že keď nás to nebude baviť, že sa máme na to vykašľať – má šťastie, pretože mňa to bavilo. 

Akože, nie že by mi vadilo, že Mona Awad na mňa skúša tie isté triky v každý knihe, ale očakávam, že v ďalšej to bude tiež. Každopádne, mňa táto autorka začala fascinovať. 

Citáty: 

,,Are you in theater?"

,,Aren't we all?"

The miracle of lightness when you have lived so heavy.