Čistokrvná

♡14♡

Moje pľúca sa snažili naplniť vzduchom, avšak nebolo akým. Lapala som po dychu, temnota ma obklopila celú.

Toto bola tá bariéra, ktorá chránila chrám? Zabije ma?

Skôr než som nad tým stihla viac uvažovať, tma naokolo začala miznúť a pred očami sa mi začal zjavovať prastarý nábytok, plne pokrytý prachom.

,,Čo to sakra..." ozval sa chlapčenský, mne veľmi povedomý a známy hlas.

Bleskurýchlo som sa otočila a zazrela na princa, ,,prečo si šiel za mnou? Mohlo nás to predsa zabiť!" vyštekla som.

Rozzúrene potriasol hlavou, ,,nie si jediná, ktorá chce zistiť, čo za vec si!"

,,Vec? Takže ja som pre teba vec?" krv mi bublala v žilách, z očí mi šlahali blesky.

,,Moji drahí, nechajte si to na potom, prosím," ozval sa melodický, krásny hlas, ,,rada ťa znova vidím, Al," žmurkla na mňa.

Alex preskakoval pohľadom zo mňa, ufúlanú od prachu so strapatými čiernymi vlasmi, na nádhernú bielovlasú vysokú ženu obklopenú takou žiarou, až mi z nej začali postupne slziť oči. Nič nepovedal, len nás potichu počúval.

,,Prečo ste sem prišli? Toto miesto nie je veľmi bezpečné pre také bytosti, aké ste vy," odvetila potichu.

,,Potrebujem sa ťa na niečo spýtať," očkom som skočila na Alexa a nasledne sa znova zamerala na Bohyňu, ,,ide o nás oboch. Chceli by sme vedieť, prečo vládca tejto zeme prahne tak strašne po našej krvi... prečo práve my?"

Lifia sa mi otočila chrbtom tak prudko, až jej vlasy vyleteli do vzduchu, ,,neviem vám odpovedať."

To bola taká hlúposť!

,,Nie že nevieš, ale nechceš, však?" podišla som bližšie k nej.

Alex na mňa varovne zazrel.

Určite odtiaľto neodídem bez odpovedí!

,,Máš pravdu, dievča, no ide o vaše bezpečie..."

,,Pri našom poslednom stretnutí si mi povedala, že som tvoja dcéra. Ale čo keby si mi konečne povedala celú pravdu?!" vyhŕkla som.

Alex sa na mňa šokovane otočil, ,,čože?!"

Bohyňa smutne zvesila plecia, ,,kedysi veľmi dávno, ešte pred mojim narodením, po tejto zemi chodili tvory, aké by si si nevedela predstaviť ani v tej najväčšej nočnej more. Vtedy sa môj otec rozhodol, že bolo dosť ničenia a zabíjania a na zemi stvoril niekoľko bytostí, čiastočne sa podobajúcich na vás. O chvíľu na to som sa narodila ja. Vraj som mala nesmiernu moc už od mala, takže ma dal otec vycvičiť jednému bojovníkovi, ktorý bol jedným z oných bytostí. No ja nešťastnica som sa zamilovala. Otec o tom nemohol vedieť, takže sme sa stretávali tajne aj mimo tréningov. Tvrdil mi, že ma ľúbi rovnako... no keď som sa dozvedela, že som tehotná, zmizol a už sa nikdy nevrátil. Vtedy si sa narodila ty, drahá Aleanor. Bola si prvý žijúci anjel na zemi," šepla.

,,Hou hou hou!" cúvla som, plne šokom obarená, ,,však mám len 18!" protestovala som.

,,Počkaj, nechaj ma to dohovoriť a pochopíš," upokojila ma, ,,otec bol tak strašne nahnevaný! No miloval ma až príliš na to, aby ma potrestal, tak potrestal teba. Poslal ťa medzi ľudí, vpustil do teba prekliatie, s ktorým si bola nútená sa zakaždým znova narodiť. Avšak sľúbil mi jedno... ak nastane pravý čas, znova sa stretneme. A ten čas nadišiel. Máš v krvi božskú mágiu, si mojou dedičkou."

,,Dedičkou samotného života..." šepol Alex.

,,Presne tak. A ty, chlapče, si synom vládcu krajiny, ktorá je postupom času na tom horšie a horšie... tvoj otec umiera, preto potrebuje moc, aby znova nadobudol silu. Odjakživa nenávidel ostatné dimenzie ukryté za našim svetom. Keď raz bytosť z hadieho kráľovstva zabila jeho otca, zaprisahal sa, že ich všetky zničí do poslednej. No ak by to spravil, svet taký, aký poznáme, by prestal existovať. Jednou z dimenzií je aj zem, Al, krajina, do ktorej ťa môj otec vyhnal."

Moja rodina... všetko, čo som tam poznala... všetci by boli mŕtvy.

,,Ak by získal každú kvapku tvojej krvi, dokázal by nielen, že cestovať dimenziami, ale ich aj zničiť. No nestačila by na to jedine tvoja krv, tak sa chce poistiť s ďalšou mocnou bytosťou a to vlastným potomkom," uprela zrak na Alexa, ,,ak by získal vašu krv, vpravil si ju priamo do žíl, buď by ho to zabilo alebo posilnilo tak moc, že by ho už nikto nedokázal zabiť. Preto to nemôžme dopustiť," dokončila a zrazu ustrnula, ,,niekto ide... kto sem s vami ešte prišiel?!" obzerala sa okolo seba.

,,Len Jacub a pár..."

,,Nemala si sem priviesť Jacuba!" zvýšila hlas a v tom sa vyparila.

V rohu chalupy sa rozvírila tma. Hmla osobu zahalila od hlavy až po päty, zvýjala sa okolo nej a tvorila mocné tiene.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa ho potichu.

Prečo bola Lifia tak vydesená jeho prítomnosťou?

,,Nemali ste sa to dozvedieť," šepol potichu, no dosť nahnevane na to, aby som začala cúvať k Alexovi, ,,mal ťa v pláne zabiť skôr, než sa to dozvieš!" skríkol a krídla mocne roztiahol.

,,Č-čo?" prekvapene som vypískla.

,,Darilo sa mi pred vami utajovať pravdu celkom dosť dlho..."

V tom som ten hlas rozpoznala. Počula som ho aj na hrade, za dverami trónnej sály v strede rozhovoru s kráľom.

,,Ty potkan! Ako si nás mohol zradiť? Verila som ti, sakra!"

,,Dôvera je len pre slabochov, Aleanor," zatiahol a vykročil k nám.

,,Nepribližuj sa k nej!" skríkol Alex, rozpažil ruku, z ktorej vyšlahla temná moc namierená na polovičného anjela, ktorý sa jej hravo s úškrnom vyhol.

,,Možno, že si mocný, no nezabudni, že som bol dlhé roky cvičený, drahé princiatko," uchechtol sa, spoza opaska vytiahol dlhý meč a namieril ho na nás.

Moje telo horelo od hnevu, krv mi šialene pretekala žilami, až som doslova cítila jej prúd.

Ako to mohol ten hajzel spraviť?!

Telom mi prešla vlna tepla, ktorá ukľudnila moje šialeno rozbúchané srdce.

Kde je sakra Lifia?

Máš moc vyčariť portál, moja drahá dcéra.

Ako na zavolanie sa mi v hlave rozozvučal jej jemný hlások.

Ako to mám preboha spraviť?!

Už sa mi avšak neozvala. No to mi je matka!

Jacub sa vrhol na Alexa.

Rozmýšľaj, rozmýšľaj...

Jemne som privrela viečka, ukľudnila sa a zhlboka sa nadýchla.

Nevedela som sa sústrediť, srdce mi divo búšilo a v ušiach mi hučalo.

Pokúšala som sa o to znova a znova, no nič. Boj stále pokračoval. Alex sa pred údermi Jacubovho meča dokonalo chránil, no Jacub sa zas rýchlo uhýbal jeho temnej moci.

Prosím, prosím...

V tom moje telo zaplavila horúčava, až som sa začala mierne potiť. Snažila som sa vyprázdniť si hlavu. V mysli som si vybavila jediné miesto, kde by som práve chcela byť. Môj starý internátny byt, v ktorom som strávila niekoľko rokov svojho stredoškolského života.

Zacítila som prúd vetra a moje oči sa dokorán otvorili. Nevnímala som boj, jedine tak obrovskú gulu dymu pred sebou. Nebola som si istá, či to fungovalo, no veľmi na výber sme bohužiaľ nemali.

,,Alex!" skríkla som na neho, na čo sa rýchlo otočil a od prekvapenia takmer prestal dávať pozor na nepriateľa.

Rozbehol sa smerom ku mne, Jacub nestihol ani muknúť, keď v tom sme obaja prešli portálom vo vzduchu a ocitli sa v temnote.

Ako sa vám príbeh zatiaľ páči? Budem rada za každé pozretie, vote či kometár! ❤