Čistokrvná

♡18♡

,,Ja...ja..." slova sa mi zasekli hlboko v hrdle a následne sa prepadli až kdesi do žalúdka.

Bolesť našťastie úplne odišla, no zanechala na mne čosi, čo som si nikdy nedokázala ani len predstaviť.

Perie sa na slnku vysoko nad nami nádherne blískalo čiernou a bielou farbou, vietor ich mierne ohýbal smerom k mestu za nami.

Si jediný čistokrvný potomok anjela, moja drahá dcéra.

Takže toto znamenalo byť čistokrvný anjel...

Alex si ich zaujato obzeral a opatrne sa prstom dotýkal jemného páperia.

,,Čo v tebe vyvoláva tieto zmeny?" premýšľal.

Ja som to avšak už dlhšie tušila.

,,Hnev. Zakaždým, keď ma čosi rozzúri do nepríčetnosti to pocítim. Moje druhé ja, ktoré bolo kliatbou ukryté vo mne..."

Cítila som, že toto som skutočne ja. Nedesila som sa toho, pretože takto som sa narodila. Krídla boli od začiatku mojou súčasťou, mala som dojem, akokeby som ich mala na chrbte celý môj doterajší život. Vôbec mi nepripadalo divné roztiahnuť ich do plnej výšky, či nimi dokonca silno mávnuť.

Toto som bola ja. Takto som sa narodila.

,,Naozaj chceš ísť za svojou matkou do toho chrámu? Si si tým istá?"

Rozhodne som prikývla, ,,či už je alebo nie je v nebezpečenstve, musím ju varovať."

,,Tak dobre," znudene si vzdychol a bez ďalších rečí vykĺzol spoza kríkov a začlenil sa medzi ostatných obyvateľov mestečka.

Cesta do chrámu nám vôbec netrvala dlho. Neodvážila som sa síce zlietnuť, tým pádom som krídla ťahala za sebou po sebe so snahou ignorovať udivený pohľad ľudí naôkol.

Na kopec sme vyliezli jednoduchšie ako predtým.

Mágia, ktorá chrám naposledy ochraňovala, bola narušená. Cítila som jej potrhané čiastočky ako nite ovýjajúce celú schrátranú budovu.

,,Myslíš, že ochranné zaklínadlo prerušil Jacub, keď sem prišiel naposledy?" zdvihla som k princovi hlavu a opatrne podišla k mierne pootvoreným dverám.

,,Ako by mohol? Ten bastard predsa nevládne takou mocou ako my," pochybovačne zazrel na chatrč, ,,nemyslím si, že by sme tam..."

Nestihla som zaregistrovať jeho poslednú vetu a vkročila do temnoty, ktorá ma odviala do starodávnej budovy, domova mojej matky.

Okamžite som spozorovala, že čosi nie je v poriadku. Teplota v miestosti bola mrazivá, pred ústami sa mi tvorili obláčiky pary a telo sa mi bez prestávky triaslo.

,,Čo sa to tu stalo?" pohľad som uprela na zem a prezrela si začínajúcu námrazu na mramorových zaprášených stenách.

,,Vo vzduchu sa vznáša temná mágia... musíme čo najskôr vypadnúť, Aleanor," zavrčal a skúmavo sa obzeral.

,,Ale kde je moja matka?" zatla som zuby, kašlala na zimu a spustila ruky vedľa tela s cieľom to tu najskôr prehľadať, až potom zmiznúť.

,,Tam, kde ju čoskoro navštíviš aj ty, moja drahá väzenkyňa."

Telom mi prešla neskutočná bolesť v momente, ako sa mi do boku zabodla obrovská ihla a jej obsah skončil v mojom tele.

Muž s korunou na hlave vyšiel z tieňu a škodoradostne sa uškrnul, ,,už mám pokrk naháňania vás. Konečne si vezmem to, čo chcem."

Princ dopadol s dunením na zem a jeho hlava sa zvesila na bok. Oči sa mu zavreli a jeho pery mierne pootvorili.

,,Čo ste mu to spravili?!" klesla som v bolesti na kolená.

,,Neboj, bude v poriadku. Ešte ho totiž potrebujem, narozdiel od teba. Kľudne by som si mohol tvoju krv vziať tu a teraz, dostať ju do svojho tela a to tvoje nechať hniť tu na zemi," priblížil sa ku mne.

,,To ti ja ale nedovolím," pretisla som pomedzi pery a v tom sa teleportovala preč.

Moja pamäť sa rozpamätávala po kúsočkách, od môjho prvého narodenia na tomto svete, až po môj posledný deň, keď ma môj starý otec preklial. Rôzne druhy využitia mojej moci sa mi pomaly postupom času vyjavovali v mysli ako nejaké stratené spomienky ukryté hlboko vo mne v akýchsi krabiciach, ktoré sa zaradom odomkýňali a otvárali dokorán.

Chrám sa mi vytratil spred očí a nahradila ho zeleň lesa. Pristála som na tvrdej zemi, no úplne sama. Princ ostal ležať v bezvedomí ďaleko odomňa. A to všetko bola len moja chyba. Moje srdce trýznila vina.

Prečo som ho neposlúchla?

Teraz bude trpieť len kvôli mne, čo si vlastne ani nezaslúžil. Možno ma nemal rád, no mne na ňom aj tam záležalo. Nechcela som si to priznať, no princ si aj napriek svojim odporným slovám našiel miesto v mojom srdci. Aj keď som pre neho bola len povinnosťou.

Tušila som, kam mal kráľ namierené. Na miesto, kde som sa nechystala už nikdy vrátiť.

Šiel s ním do svojho zámku a ja som mala v pláne dostať sa tam a princa zachrániť.

***

Prebudil som sa na príšernú bolesť hlavy a pootvoril svoje ťažké viečka.

Čo sa to sakra stalo?

Môj skurvený otec nás musel nájsť. Ale ako?

Ach, ten debilný polovičný anjel... zabijem toho sviniara, keď ho najbližšie uvidím!

Ale kde bola Aleanor?!

Telom mi prešiel strach, začal som sa bleskurýchlo obzerať a hľadať čiernovlasé dievča s nádhernými dvojfarebnými krídlami.

Nikde tu avšak nebola.

Stalo sa jej niečo?

Prečo som sa o ňu vlastne bál? Nebola mi ničím viac ako povinnosťou, ktorou si ma pripútala k sebe. No aj napriek tomu som sa bál o jej život. Aj keď nás do toho v podstate dostala ona. Neposlúchala moje varovania a vkročila priamo do pasce. A ja hlúpy som šiel za ňou...

Trhol som reťazami, ktorými som bol pripútaný o stenu väznice a zadržal bolestný vzlyk za zubami.

Musel som sa odtiaľto dostať a zistiť, čo sa stalo s tou anjelskou dievčinou skôr, než nás oboch zabije.