Čistokrvná

♡4♡

Noc bola veľmi chladná. Už po pol hodine ma bolel celý chrbát od tej nepohodlnej slamenej postele.

Stále som nevedela, prečo ma tí muži uniesli z vlastného domu. Nechápala som, na čo by som im mohla byť dobrá, kedže mnohí z nich boli obdarení mágiou, ako mi naposledy vysvetlovala Maya.

Mágia... Doteraz som o nej počula jedine v knihách a vo filmoch. Nikdy by som nebola uverila, že čosi takéto naozaj existuje, kebyže to nevidím na vlastné oči. Moc, ktorou bol obdarený princ, bola neskutočná. Len pohybom ruky dokázal zničiť viacerých strážcov naraz. Ako mohol byť niekto takto mocný? Keď bol takto mocný princ, ani som si nevedela predstaviť, akú moc musel mať samotný kráľ. Až teraz som si plne uvedomila, že bez jeho dovolenia sa z jeho krajiny nedostanem. Nie, ak bude takto silný. Jedným pohľad by ma dokázal zabiť.

A tak som zaspávala s myšlienkami, ktoré ma trápili celý večer. Som v krajine bez možnosti úteku. V krajine, v ktorej ma pravdepodobne čakala záhuba.

Ráno sem došla Maya, ktorá sa mi ochotne ponúkla, že mi pôjde poukázať kráľovskú knižnicu. Okamžite som súhlasila. Milovala som knihy! A tu ich museli byť stovky.

Že stovky? Čože! Bolo ich tu hádam milión! Po príchode do krásne osvetlenej miestnostj sa mi naskytol pohľad na desiatky enormných políc s kniham týčiacimi sa až k stropu. Bol to nádherný pohľad. A tá vôňa!

Nadšene som si prezerala tituly kníh od neznámych autorov a rozmýšľala, ktorú otvorim ako prvú.

,,Vidím na tebe, že máš očividne rada knihy," ozval sa za mnou jeho otravný hlas.

Prevrátila som očami a otočila sa na neho. Uškŕňal sa od ucha k uchu.

,,Čo odomňa chcete, princ?"

,,Ešte trošku popracujeme na tom tóne a bude to dokonalé."

,,Čo odomňa chceš?!" zvýšila som hlas, kedže som absolútne nemala chuť na jeho žartíky.

,,Chce ťa vidieť môj otec. A správaj sa slušnejšie, lebo ti pripomeniem, akú moc ovládam," jeho úškrn rázom zmizol a nahradil ho neutrálny výraz.

,,Kľudne. Aj tak tu netúžim ostať žiť."

Odignoroval ma a otočil sa na Mayu, ktorá nás zvedavo pozorovala, no potom uprela zrak k zemi, ,,odveď ju do trónnej sály."

Princ sa otočil a odišiel.

Maya si ma opatrne prehliadla, ,,musíš mať pekne veľkú odvahu, keď sa takto bez problémov bavíš s princom."

,,Zabúdaš na jednu vec. Nie je to môj princ, ale syn muža, ktorý si dovolil ma uniesť z vlastného domu."

,,Avšak aj on by ťa dokázal zabiť. A nepotreboval by k tomu veľa," pomaly vykročila ku dverám.

Nasledovala som ju pomalým a šuchtavým krokom. Nech si na mňa pekne krásne kráľ počká. Nebola som žiadna z jeho poddaných, ktoré sa ho tak oddane báli.

Maya na mňa vrhla úzkostlivý pohľad. Stále som nechápala, ako niekto tak krehký mohol pracovať tu v paláci. Chudinka. Bola riadne vydesená. Kto vie, či vedela, ako veľmi jej to žiari z očí?

Došli sme do trónnej sály. Miestnosť bola ponorená do ticha. Cítila som na sebe jeho chladný a odmeraný pohľad. Odhodlane som mu pozrela priamo do očí. Maya sa so sklopenou hlavou hlboko poklonila.

,,Moja drahá, ako sa ti páči na mojom dvore?" uškrnul sa.

,,Je naozaj nádherný. Aj tá posteľ je nesmierne pohodlná," zdvihla som jeden kútik úst, keď som v jeho očiach uzrela podráždenie.

,,To som veľmi rád," postavil sa zo svojho trónu a pomalým krokom schádzal zo schodov. Dlhý rubínový plášť sťa krv za ním povieval vo vánku z pootvoreného okna. Koruna z kryštáĺov na jeho hlave jemne poskavovala pri každom jeho ďalšom kroku.

,,Avšak stále som sa nedozvedela, prečo som sa tu ocitla," prehovorila som, len či zastal na dva kroky odomňa.

,,Čoskoro sa to dozvieš, dievča," uchechtol sa.

,,To mi bolo povedané aj naposledy. Nehodlám byť žiadnou bábkou vo vašich hrách."

Tak veľmi som sa snažila nevybuchnúť...

,,Ale no. Akých hrách? Ja žiadne hry nehrám. Všetky som už dávno totiž vyhral," svojou nechutnou dlaňou mi zdvihol bradu nahor a donútil ma uprene sa mu pozerať do očí.

Boli také temné a chladné...

Vytrhla som sa mu a o krok cúvla. Na to sa stráže pri dverách okamžite dotkly hrušky svojich mečov. Kráľovi sa v očiach zaiskril hnev.

,,Taká soplaňa ako ty nemá nárok sa takto chovať ku svojmu kráľovi, rozumela si?!"

Zacítila som moc, ktorá sa z jeho tela rozšírila do celej miestnosti a zvýjala sa okolo môjho tela ako had čakajúci na útok. Napriek strachu, ktorý sa mi zaryl až do srdca, som pevne zdvihla hlavu a hrdelne prehlásila, ,,ty nie si môj kráľ."

Maya skríkla, keď kráľov hnev dosiahol maximum a jeho pán ho prestal ovládať. Sila ako blesk zaútočila na moje hrdlo a zdvihla ma aspoň meter nad zemou. Do očí mi vhŕkli dlho potláčané slzy.

Princ vletel do miestnosti rýchlosťou vetra a zarazene ostal vysieť pohľadom na mojom tele.

,,Otec, pusť ju. Je pre nás príliš dôležitá!" zakričal, keď si konečne všimol moju modrú farbu pokožky.

Dusil ma. Ani slová princa v ňom nezmiernili ten ohromný hnev, ktorý v ňom vzbudilo pár mojich slov.

V hrdle som mala prosbu o život, avšak aj keby som vedela rozprávať, nikdy by som ju nevyslovila. Nikdy sa neskloním až na takú nízku úroveň.

Mágia okolo mňa syčala, tlačila mi na dýchacie cesty a hrudník. Vedela som, že mi neostávalo veľa času, kým by som upadla do bezvedomia. Moje oči začali od nedostatku kyslíka klipkať, hlava mi trešťala a žiadala si potrebnú látku. Ja som avšak ani nemukla. Znášala som tú bolesť, lebo som so smrťou bola už tak či tak zmierená.

Keď sa mi začal zrak rozostrovať a moja myseľ bola už úplne prázdna, vzduchom sa rozniesol strašný hluk, ktorý donútil kráľa odvrátiť odomňa zrak aj pozornosť, tým pádom sa jeho moc zvierajúca moje telo mierne povolila a ja som si konečne mohla dovoliť zopár hlbokých nádychov.

Ktosi čímsi veľmi, že fakt veľmi ostrým náradím rozbil obrovské presklenné okno v trónnej sále. Kráľovská stráž okamžite vytiahla meče z púzdrov a pevne ich uchopila do dlaní.

Maya začala opatrne, celá vydesená, cúvať ku dverám.

Dovnútra dopadla akási malá fľaštička, za ňou následne druhá a tretia, ktoré sa rozbili na mramorovej podlahe a do vzduchu sa vzniesol obrovský kúdol dymu, ktorý oslepil všetkých v miestnosti.

Tvrdo som dopadla na podlahu a mierne si o ňu narazila hlavu. Zachránili ma jedine moje lakte, ktoré to schytali najviac. Zadržala som výkrik a stisla pery tesne k sebe. Oči sa mi znova zaliali slzami od ohromnej bolesti, ktorá ma celú ochromila.

Všimla som si pár postáv, ktoré priamo z hora dopadli rovno na rímsu rozbitého okna a vtrielili dovnútra.

Niekoľko mužov hlasno skríklo, keď v tom sa predomnou zjavila postava mladého muža ukrytá za plynovou maskou. Muž na nič nečakal, schytil ma za poranený lakeť, na čo som hlasno skríkla a pokúsila sa mu vytrhnúť.

Ďalší únos? Alebo ma tentokrát už naozaj zabijú?

Pevne ma stisol za predlaktie a ťahal za sebou. Odmietla som spraviť čo i len krok, on bol avšak omnoho silnejší. Potiahol ma s celou silou a bez problémov si ma vyhodil na rameno.

,,Pusť ma, sakra!"

On ma avšak úplne odignoroval.

,,Mám ju, muži!"

Nestihla som ani prekvapene skríknuť, keď v tom muž v plnej rýchlosti so mnou na ramenách nečakane vyskočil z okna na najvyššom poschodí paláca.