Čistokrvná

♡10♡

Kráčala som potemnenými chodbami zámku, stále mierne otrasená z okolností posledných dní. Ani som si poriadne neuvedomila, v ktorej časti sa nachádzam, kým som sa neocitla pred obrovskými dvojkrídlovými dverami, na ktoré som nemala moc dobré spomienky.

Bol to vstup do sály, kde ma odviedli po tom, čo ma tak nehanebne uniesli z vlastného domova.

Odkráčala by som odtiaľ čo najďalej, kebyže nezačujem chladný hlas muža spoza nich. Mala som chuť pokarhať sa za svoju zvedavosť, keď som sa ku dverám ešte viac priblížila a na dvere natlačila svoje pravé ucho, aby som toho započula čo najviac.

Hlas som okamžite rozpoznala, ,,kde teraz je?"

Prešla mnou triaška spojená s miernou dávkou strachu. Ten muž sa ma pred pár dňami takmer pokúsil zabiť a aj by sa mu to podarilo, ak by nezasiahol Jacub.

,,Leží v nemocničnej časti. Mám dojem, že to dievča ovplýva väčšou mocou, než som si myslel," zamrmlal tichší, nesmelý hlas, ,,čo s ňou bude naďalej, môj pane?"

,,Neboj, neplánujem ju nechať dlho žiť. Nie je to ona, koho chcem. Ide o jej krv, môj drahý priateľ. A o krv môjho prvorodeného syna," jeho hlas prešiel do odporného sykotu.

Moja dlaň vyletela k mojim dokorán otvoreným ústam s cieľom zadržať výkrik uväznený v mojom hrdle. Moje nohy sa chceli rozutekať preč, no mne to nestačilo. Musela som vedieť viac.

,,A čo potom?"

,,Ich krv je najmocnejšia v tejto zemi a pri spojení oboch vznikne moc, o ktorej sa nikomu z nás ani nedá snívať."

,,Hodláte zneužiť vlastného syna, Vaše Veličenstvo," opovážil sa dodať muž.

,,Myslíš, že to neviem, sakra?! Synov môžem mať koľko len chcem!"

Ďalej som to nevydržala počúvať. Cúvla som odo dverí a rozutekala sa preč. Mala som pocit, že na mňa čosj celou dobou striehne a sleduje ma v tieňoch chodby. Pochodne zhasínali jedna po druhej. Keď som dobehla až na prízemie, všade vládla tma. Od východových dverí sa ozývalo hlasné chrápanie.

Hah, strážci vždy v pozore, že?

Čo najtichšie som došla k dverám a tie potichu otvorila. Za nimi ležali na zemi dvaja muži, celkom dosť pri sebe, odetí do železnej zbroje. Ich chrápanie sa ozývalo do veľkej diaľky, ich telá boli poskladané tesne pri dverách a tým pádom mi sťažovali útek.

Mojou obrovskou výhodou bola štíhlosť môjho tela, ktoré sa okolo nich síce s ťažkosťou prepchalo. Kráčala som potichu, kým som nebola dostatočne ďaleko. Nasledne som sa rozutekala preč, priamo do tej najväčšej tmy.

***

Sedel som na svojej baldachýnovej posteli s cieľom sa čoskoro ponoriť do hlbokého spánku. Postavil som sa v pláne zavrieť balkónove dvere, keď v tom ma upútala postava uháňajúca cez záhradu priamo do temného lesa.

Ktorého hlupáka to omrzel život?!

Pri zaostrení mi v šoku došlo, o koho ide.

To dievča sa zbláznilo?

Jej dlhé vlasy sa nedali zmíliť. A už vôbec nie moje tričko, ktoré jej len tak tak siahalo do polky stehien.

Nasledne zmizla v tieni stromov.

Nerozmýšľal som nad tým nejak dlho, privolal svoje tiene, ktoré mi dostatočne skryli telo a zoskočil z tretieho poschodia zámku priamo na nohy. Ten dopad mnou mierne otriasol, avšak nič vážne.

Do očí sa mi vohnal hnev. Načo mám ísť vôbec za ňou? Ak chce umieť, tak nech!

Lenže potom by ma môj otec asi zabil.

Túžil som po jeho uznaní, po pochvale. A kedy sa mi naskytne lepšia príležitosť ako teraz?

Moje nohy nabrali enormnú rýchlosť. Bežal som za ňou, snažil sa zacítiť jej pach a sledovať jej kroky so zbystrenýmu zmyslami. Telo mi obalila temnota lesa, ktorá mi vohnala chlad do tela. Nasledne pohltil les aj mňa.

***

Nemohla som zastavovať, ak som nechcela skončiť ako nádoba krvi, no po čase mi došla závažná vec. Absolútne som nevedela, kde som, kým sa mi telom neprehnal chlad taký mocný, až ma donútil zastaviť.

Och bože. Však som nevošla priamo tam, kde to bolo vyslovene zakázané pre každého? Však to nebol oný temný les?

Zdiaľky som začula hlasné zavytie stvorenia, ktoré sa ani náhodou nepodobalo na vlka. Zvuk bol desivejší a chladnejší, než mohlo vydať akékoľvek zviera.

Nestihla som spraviť ani jeden krok, keď v tom som začula praskanie konárov. Vietor začal šialene fúkať. Keď som sa bleskovo otočila, hľadel na mňa pár hrôzostrašných červených očí. Nervor krvilačne zavyl a z kríkov vystúpil. Bol hádam vyšší než ja.

Moje srdce šialene bilo, tvár mi zbledla a moje ústa ostali od strachu pootvorené.

Toto bude môj koniec... nakoniec unriem ako korysť pre nejaké divé zviera.

Tvor sa nestihol viac ani pohnúť keď v tom sa so sykotom ako had zvalil na zem a viac nevstal.

,,Zbláznila si sa?!" zakričal hrdelným hlasom trasúcim sa od hnevu.

Otočila som sa a zrak uprela do nebesky modrých očí naplnené čírou zúrivosťou. Telo mu obklopovala akási čierna látka haliaca ho od pása nadol.

Nedokázala som vysloviť ani hlásku.

,,Keď si chcela zomrieť, stačilo povedať a nemusela si sa hnať do temného lesa, sakra!"

Ani som si nevšimla, ako rýchlo sa pri mne zjavil a uchopil do dlane moju premrznutú ruku. Ani som si neuvedomila, že sa trasiem od zimy.

,,Okamžite sa so mnou vrátiš späť na hrad."

,,Nie!" pokúsila som sa mu vytrhnúť, ,,nedám vám moju krv!"

,,O čom to preboha melieš?! Načo by nám bola tvoja krv?"

,,Počula som to. Rozhovor. Tvoj otec sa s niekým rozprával v trónnej sále."

,,To je nesmysel!" pokrútil hlavou.

Trhla som rukou, ,,počula som to tak jasne ako počujem teba! Chcú ma zabiť a moju krv spolu s tvojou zmiešať dohromady. A to im ja nedovolím! Nechcú totiž zabiť len mňa, ale aj teba, rozumieš?!" skríkla som plná zúfalej agônie.

,,Prestaň trepať sprostosti. To by môj otec nikdy nespravil!"

,,Tak mi nazri do hlavy!"

Prekvapene pootvoril ústa.

,,Určite to dokážeš. Pozri sa mi na spomienky a vypočuj si to sám," skľudnila som sa a opatrne mu nazrela do očí.

Tie jeho nabrali krvavý vzhľad, keď v tom som v hlave ucítila akýsi tlak na moju myseľ. Uvoľnila som sa a dovolila ho nazrieť do môjho vnútra. Nebolo to veľmi príjemné, bola to avšak moja jediná možnosť.

Po nekonečnej chvíli jeho oči nabrali znova svoju pôvodnú farbu.

Pustil ma, akokeby som ho popálila a vydesene začal cúvať. Nikdy som ho takto prekvapeného nevidela.

,,To... to nemôže byť pravda. To by nikdy môj otec nepovedal... nespravil!"

,,Sám si to videl. Neklamem ti."

V tom som si spomenula na slová Bohyne.

Tí, ktorí sa ti zdajú ako priatelia, môžu mať masku, za ktorou skrývajú najtemnejšie zlo.