Láska v Andalúzii

Zoznámenie

Gia

Teta Elena zastaví pred novým domom a vypne motor. „Tak, a sme tu" povie natešene. Presťahovali sme sa do nejakého malého španielskeho mesta Colmenar de Oreja. S povzdychom vystúpim, „Teta, prečo sme sa sem vlastne presťahovali?" „Bolo to tak lepšie pre teba, ale aj pre mňa. Po smrti tvojich rodičov...." tu ju zastavím „Dobre, nechcem rozprávať o mojich rodičoch" „V poriadku, tak poďme dnu" povie a otvorí bránu na našom novom útočišti. Odomkne dvere a vstúpi dnu „Je tu tak krásne, však?" „Áno, to je" zamrmlem, „Pôjdeš prosím pre tie škatule, ktoré sú v aute? Vieš, že ma trochu bolí ten chrbát" „Jasné, tetuška" otvorím kufor na aute a zoberiem prvú škatuľu, na ktorej je napísané kuchyňa. Vyberiem ju z auta a postupne aj ostatné škatule donesiem dnu.

Miguel

„Pán Miguel, je pravda, že ste sa opili a skočili do rybníka vedľa pamätníka Alfonza dvanásteho?" „Môžete prosím odísť z môjho pozemku?" poprosím novinárku „Bola to teda pravda?" dožaduje sa odpovede „Bohužiaľ áno. Je mi veľmi ľúto čo sa stalo, nebude sa to viac opakovať, sľubujem" „Bolo to z dôvodu, že ste sa pred dvoma mesiacmi rozišli so Sofiou Rodriquezovou?" „Určite nie, na Sofiu som už dávno zabudol, navyše má nového priateľa" odpoviem „Mohli by ste sa prosím vyjadriť k jej novému vzťahu?" „Nie, nemohol. Ak je to všetko odíďte prosím" poviem nahnevane a zavriem jej dvere pred nosom. Toto je už asi piata novinárka za tento týždeň. Nemôžem za to, že som si trochu vypil a spadol do toho rybníka, novinári to všetko zveličujú. Som Miguel Cortes, mám dvadsať rokov a vlastním polovicu firmy architektúry „More beautiful home" študoval som na najlepších školách architektúry. Chodil som so Sofiou Rodriquezovou, manažérkou firmy. Jeden škandál ma podľa všetkých zničil, a možno majú pravdu. Majú.

Gia

„Tetuška, idem do obchodu a na trh." „Dobre, oproti nám bývajú ľudia v tvojom veku, mohla by si sa ich opýtať kde sa nachádza obchod a trh, čo povieš?" „Spýtam sa ich" sľúbim tete a zamierim si to k susednému domu. Zaklopem, nič. Zaklopem znova a po chvíli otvorí chalan, ktorý môže mať okolo devätnásť „Ahoj, som Gia Murillová a práve som..." „Nebudem dávať ďalšie vyhlásenia do novín, dajte mi už konečne pokoj!" zakričí „Ale ja som sa len chcela opýtať..." „Z akej ste televízie? Pre koho pracujete?" „Vlastne som..." „Viete čo? Povedzte vašim šéfom aby mi dali pokoj! Nebudem už robiť žiadne rozhovory s novinármi, pokiaľ nepôjde o moju prácu!" zakričí a treskne dverami. Nechápavo tam stojím. Vrátim sa späť, zoberiem svoj mobil a zadám do navigácie najbližší trh.                                                                                                                   „Slečna dáte si slivky, kvalitné, dobré, lacné?" „Veľmi rada skúsim" predavač mi podá slivku, s chuťou sa do nej zahryznem, „Je veľmi lahodná. Poprosím si päť kusov" „Nech sa páči" podá mi vrecko so slivkami. Na trhu kúpim iba zeleninu a ovocie. V obchode iba potrebné veci ako je múka, káva, cukor...                                                                                                                                            „Tetuška, tie slivky musíš skúsiť, sú také lahodné" prídem natešene domov. „Dobre, skúsim moja. Volali ohľadom toho štipendia, mala by si im zavolať " „Dobre, idem von" zoberiem telefón a vyjdem von „Gia?" „Áno, pani učiteľka Bernardová?" „Pýtala som sa v škole na tvoje štipendium" „A čo ste zistili?" spýtam sa s očakávaním „Štipendium by si si musela uhradiť sama. Viem, že na to nemáte peniaze, a že ste sa iba teraz presťahovali, ale inak to nejde. Je mi to veľmi ľúto" „Uhm, dobre, chápem to. Ďakujem veľmi pekne, že ste mi chceli pomôcť, majte sa" rozlúčim sa „Ahoj Gia" dodá, sadnem si za stôl, ktorý máme na terase. „Zlatko, čo sa stalo?" spýta sa teta „To štipendium by som si musela zaplatiť z vlastných peňazí. A to nie je možné, nikdy sa teda nedostanem na vysokú" „Dostaneš, neboj sa. Niečo vymyslíme" „Kedy príde brat? Viem, že chcel prísť trochu neskôr, ale potrebujem ho" „Príde o pár dní." Prikývnem. Zoberiem si notebooku, nalejem kávu, a idem pokračovať v písaní mojej knihy. O hodinu neskôr uvidím cez našu bránu prechádzať dvoch ľudí „Želáte si?!" zakričím „Áno, počuli sme, že ste sa sem práve prisťahovali. Sme susedia, ktorí bývajú oproti vám. Som Lýdia Cortesová a toto je môj brat Miguel Cortes" vysvetlí, pozriem sa na jej brata. No to ma podrž, jej brat je ten chalan, ktorý na mňa pred dvoma hodinami nakričal „Ty?!" spýtam sa nahlas, ani si to neuvedomím. „Áno, ja" „Čo tu robíš? Už ma nepokladáš za novinárku?" „Ehm, nie" „Teraz si akože, čo myslíš?" spýtam sa „Tak prepáč, hej? Myslel som si, že si novinárka, a že chceš rozhovor" ospravedlní sa „Kebyže ma pustíš k slovu tak sa dozvieš, že nie som. Veď ani neviem prečo by som mala mať s tebou rozhovor" „To naozaj?" spýta sa pochybovačne „Áno" poviem nechápavo, on aj jeho sestra na mňa pozerajú ako na sprostú. „Ty nevieš kto som?" „Nie. Jedine, že si môj sused" „Som Miguel Cortes, vlastním polovicu najznámejšej firmy architektúry More Beautiful Home" vysvetlí „Aha, a čo ja s tým?" spýtam sa „Vlastne nič. Dáme si kávu, tu, na terase" zamrmle „Jasné, ako pán rozkáže" pretočím očami a odídem do kuchyne. Nachystám tri kávy, pre návštevu a pre tetu. Posadíme sa na terasu „Vitajte" privíta ich teta, znova sa predstavia. Zatiaľ sa ponorím do svojho príbehu „Pozriem sa do jej nádherných, hnedých očí a poviem jej: Milujem ťa, ale musím ísť. Ale prečo? Opýta sa zarmútene Lebo keď niekoho veľmi milujeme musíme ho nechať ísť " „Zem volá Giu!" „Čo?" strhnem sa „Zase si sa nechala uniesť " povie teta nahnevane „Prepáč! Ale sľúbila som škole, že to dopíšem" „Štipendium ti nedajú! Ale aby si ich školu reprezentovala, to áno. Gia, mám toho dosť, nechcem aby ťa využívali!" pokračuje teta nahnevane „Nevyužívajú, ponúkla som sa sama" „Lebo si naivná a myslíš si, že ti to štipendium potom dajú, len ťa využívajú" „Nevyužívajú" zamrmlem, teta sa prestane so mnou rozprávať „Dáte si ešte niečo na pitie?" „Nie, ďakujeme" „Tak Gia, čo študuješ?" spýta sa Lýdia so záujmom „Ehm, študujem umeleckú školu. Odbor, nazvime to spisovateľstvo, práve budem končiť štvrtý ročník" odvetím prekvapene „Naozaj? Ja študujem právo, všetci chceli aby som pokračovala tiež s architektúrou, ale to ma nebavilo. A čo tvoji rodičia?" vyplašene sa na ňu pozriem, potom na tetu. Pozerám sa na Lýdiu, tetu a nakoniec sa pozriem aj na Miguela, so záujmom sa na mňa pozrie „Oni prídu s mojim bratom" vyhŕknem, zrazu niekto zakričí „Prekvapenie!" pozriem sa ponad Miguelovu hlavu „Fabio!" zakričím, rozbehnem sa k bratovi a objímem ho, „Myslela som si že prídeš o niekoľko dní" „Malo to byť prekvapenie, teta, ako vidím tajomstvo udržala" usmejem sa „Vidím, že máme návštevu" „Áno, toto sú naši susedia, Miguel a Lýdia" „Fabio, Giin brat" „Teší ma. Gia, myslela som si, že majú prísť aj vaši rodičia" znova zostanem v pomykove „Myslím si, že by si nemala byť taká otravná" povie Miguel „My už pôjdeme, ďakujeme za kávu" „Za málo, príďte zas" povie radostne teta. Keď odídu s úľavou si vydýchnem. 

O desiatej s bratom sedíme sami v obývačke „Fabio?" „Prosím, sestra" „Chýbajú ti rodičia?" „Samozrejme, viem, že je to už niekoľko rokov od ich smrti, ale stále sú v našich srdciach. Veľmi ma mrzí, že som nebol pri vás keď sa to stalo" „Nie je to tvoja vina. Len sa bojím, že na nich zabudnem" „To sa nikdy nestane, pokiaľ som tu, a pri tebe, nikdy nezabudneš na našich rodičov" povie a pohladká ma po vlasoch „Som unavená, pôjdem si ľahnúť " zamrmlem a odídem. Ľahnem si do postele a hneď zaspím. Sníva sa mi o mojich rodičoch a aké by to bolo keby ešte žili. 

Ahojte nový príbeh je vonku! 

VOTE!!!
Vaša Viki:)