Láska v Andalúzii

Konečne doma

Gia

Lýdia a Catalina boli mojimi spoločníčkami v nemocnici. Každý deň mi volali a rozprávali sme sa o našich životoch. Stali sa z nás veľmi dobré kamarátky. Po veľmi dlhej ceste z Andalúzie do Colmenar de Oreja, sa to konečne udialo. Konečne sme prišli domov. Domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Spomeniem si na citát od nemeckého autora Christiana Morgensterna. Keď Miguel zastaví pred jeho domom s nadšením vystúpim. Miguel vystúpi tiež. „No tak, neponáhľaj sa tak" povie. Viem, že sa smeje, aj keď mu nevidím do očí cez jeho slnečné okuliare. „Nesmej sa" Nakloní sa cez auto „Ja sa nesmejem" „Idem za mojou rodinou" Oznámim mu. Keď sa však otočím smerom k nášmu domu uvidím tam stáť biele auto. „Koho je to auto?" spýtam sa Miguela. „Sestrine. Mala ho v servise, tak ho nepoužívala. To auto sa stále kazí, furt je v servise, no čo už. Prečo sa pýtaš?" Roztrasene sa nadýchnem „Len tak" odvetím a odídem. Nie, to nemôže byť pravda. Nie, jednoducho to nemohla byť ona. Zaklopem na dvere. Otvorí ich teta. „Gia!" vyhŕkne a objíme ma. „Tetuška, chýbala si mi" „Aj ty mne. Vieš ako mi bolo bez teba smutno" „Aj mne sa cnelo" „Poď dnu, aj Fábio je tu" Vojdem dnu. „Sestrička moja" povie a zdvihne ma do výšky. „Chýbal si mi, veľmi. Ale viem, že si bol pri mne aj na takú vzdialenosť." „Som tu, dobre, si moja malá sestra. Vždy budem pri tebe, bojím sa o teba" „Aj ja som sa predsa bála! Som za teba zodpovedná. Vieš aká som bola vystrašená, keď som sa dozvedela, že si ochorela, omdlela a bola v nemocnici?" vyhŕkne teta „Tetuška moja najdrahšia. Viem, viem, ako si sa veľmi bála. Ale som v poriadku, idem sa vybaliť " Dám jej bozk na líce a odídem pre kufor. „Fabio, mohol by si na chvíľu?" „Samozrejme" Keď prídeme do mojej izby, vykašlem sa na vybaľovanie a začnem hovoriť o mojom podozrení s Fabiom. „Fabio, vieš čo som mala tú nehodu pred dvoma rokmi?" „Samozrejme, na to sa nedá zabudnúť. O čo ide? Prečo si to zrazu vytiahla? Všetci vieme, že o tom nerada hovoríš." Povzdychnem si a sadnem si na posteľ, Fabio vedľa mňa. „Vieš, keď Miguel zastavil pred ich domom videla som to auto" „Čože? Si si istá?!" spýta sa prekvapene ale aj s pochybnosťami. „Prepáč?! Ale asi si zapamätám auto, ktoré ma zrazilo, nechalo napospas noci a kvôli ktorému som nemohla rok chodiť! Aj evidenčné číslo sedí!" vykríknem. Dotklo sa ma, že mi nechcel uveriť. „Ale polícia by to auto už dávno našla" namietne „Niekto to ututlal, to dobre vieš" „Komu patrí to auto?" „Miguelovej sestre. To auto patrí Lýdii"

Ahojte, dnes taká kratšia kapitolka. ale snáď sa páči. 

Vote!

Vaša Viki:)