Láska v Andalúzii

Nemocnica

Gia

Teplý lúč slnka mi osvietil tvár. Záclony boli odostreté a dnu svietilo dopoludňajšie slnko. Pozriem sa na hodiny, spala som asi dve hodiny. „Miguel?" zavolám do prázdna. Z dverí sa vynorí, oprie sa o zárubňu a spýta sa „Vyspala si sa dobre, mačiatko?" „Áno, cítim sa o niečo lepšie" Podíde k posteli a dlaňou sa dotkne môjho čela. „Vyzerá to tak, že horúčka ešte neprešla. Odmeriam ti teplotu" „Mrzí ma, že som ti narobila starosti" ospravedlním sa s pocitom viny. „To nie sú starosti. Mimochodom, čo noha?" „Bolí" odpoviem jednoducho. „Dobre, mám ti pichnúť túto injekciu" „Nemusíš, ja, spravím si to sama" posadím sa a odkryjem sa. Chcem vstať ale Miguel mi v tom zabráni. „Doniesť ti ju môžem aj ja" O chvíľu mi ju prinesie. Ako na podnose, pomyslím si v duchu. „Vidíš, je milý aj sa o teba postará" povie môj vnútorný hlas „Zase si späť?" spýtam sa. Neuvedomím si však, že nahlas. „Prosím?" opýta sa Miguel zmätene. „Nič" ubezpečím ho. Zoberiem si injekciu a pripravím si ju na použitie. Predtým ako si ju pichnem zhlboka povzdychnem. Pozriem sa na Miguela, stojí nado mnou ako dozorca. Nemám na výber. Chytím si kožu na stehne medzi palec a ukazovák. Namierim injekciu a zasuniem do kože. Zasyčím a stlačím piest. „Podáš mi prosím servítku?" Miguel sa rýchlo poponáhľa a prinesieme mi servítku. Vytiahnem ihlu a priložím si servítku na miesto vpichu. Podám ihlu Miguelovi a s povzdychom sa zvalím na posteľ. „Si v pohode?" „Hej. Len som vždy potom taká unavená" zamrmlem „Poď zmeriam ti teplotu" Pomôže mi posadiť sa. Nastavím ruku a vloží mi do nej teplomer. Teplomer si dám pod pazuchu a ľahnem si do postele. Teplomer po chvíli zapípa. „Koľko?" opýta sa Miguel, ktorý sedí vedľa mňa „Rovných štyridsať " ukážem mu teplomer. Ťažko si povzdychne „Kúpil som nejaké lieky na zníženie teploty. Mala by si ich užiť " „Fajn" „Prinesiem ich" Podá mi pohár s vodou a tabletky. Rýchlo ich do seba dám a zapijem vodou. „Som unavená" „Viem. Vydrž to prosím" Zababuším sa do periny, a ani neviem kedy, zaspím.

Celé poobedie sa nesie v duchu, spánok, meranie teploty, lieky na zníženie teploty. Lenže teplota nie a nie klesnúť. „Miguel, som unavená, už ma to nebaví." Posťažujem sa. „Je mi ľúto, Gia. Budeme musieť ísť do nemocnice." Vytreštím naňho oči. „Nie, ja to ešte vydržím" Zasmeje sa „Je mi ľúto, nemôžem dopustiť, že by sa to zhoršilo. Sľúbil som Fabiovi, že sa o teba postarám, a sľúbil som, že pri najhoršom pôjdeš do nemocnice" „Ale..." snažím sa namietať „Žiadne ale! O tomto sa s tebou nejdem hádať!" ukončí debatu. „Obleč sa, počkám v kúpeľni" „Počkaj!" skríknem. Otočí sa ku mne a zadíva sa na mňa. Postavím sa a spravím k nemu krok. Zatočí sa mi však hlava a skoro spadnem. „Čo to stváraš, mačiatko?" spýta sa, keď ma zachytí. Pred očami uvidím čierne šmuhy a v ušiach mi hučí krv. Trošku sa pred ním hanbím. Stojím tu iba v bielej nočnej košeli, ktorá mi je nad kolená. Vlasy trochu strapaté a neupravené. „Ja som sa ti chcela poďakovať, za všetko čo pre mňa robíš. No do nemocnice nechcem ísť " poviem s jemným úškrnom. Vlastne ani neviem prečo je mi do smiechu. Zrazu sa rozosmejem na plné hrdlo. „Čo je? Čo sa deje?" pýta sa nechápavo ale usmieva sa tiež. „Ja neviem, je mi proste do smiechu" „Nemalo by ti byť " zvážnie. Prestanem sa smiať. Sklopím pohľad. „Čo povedala Sofia, keď sa dozvedela, že nikam nejdeme" „Bola nehnevaná, no nechcem to riešiť " Naprázdno prehltnem. Pozriem sa naňho „Gia" osloví ma. Rukou sa dotkne mojich vlasoch. Potom mi ju položí na líce. „Hm?" „Mrzí ma to. Mrzí ma všetko. Keď si bola kvôli mne čo len na chvíľu smutná" „To je v pohode" poviem. „Som unavená. Ja nechcem ísť do nemocnice. Som veľmi slabá. Chcela by som spať " zamrmlem, hlavu si položím na jeho hruď.

Miguel

„Miguel" osloví ma. Doriti jej hlas, keď ju počujem ledva hovoriť puká mi srdce. „Vydrž zavolám pomoc, mačiatko. Bude to v poriadku" snažím sa ju upokojiť. „Bojím sa" „Pane? Deje sa niečo?" Spýta sa ma nejaký okoloidúci „Prosím vás, kde je najbližšia nemocnica?" „Asi dvadsaťšesť minút odtiaľto. V Maláge" „Viete kde presne?" „Áno" „Miguel" ozve sa Gia znova „To bude dobré. Vydrž to" vravím jej. Nepomôže to. „Zaveziete nás tam?" opýtam sa pána. „Samozrejme. Poďte, rýchlo" Poponáhľame sa k autu. S Giou si sadnem dozadu. „Pridajte. Zaplatím vám tie pokuty, pane, len pridajte"