Láska v Andalúzii

Nehoda

Pred dvoma rokmi

Gia

Úprimne sa zasmejem a dám si do úst ďalší popcorn. „Na čo sa to pozeráš? Fabio sa ešte nevrátil" oznámi mi ustarostene teta. „Skúšala som mu volať ale nedvíha mi telefón" „Teta, predsa vieš, že je u Alberta. A dívam sa na Tri sestry" „Áno, ale kázala som mu prísť domov. A môže mi aspoň odpovedať na telefóny" „Teta, Fabio má už dvadsať " Teta si nepokojne vzdychne. „Nejedz ten popcorn pred spaním!" Ohriakne ma no odložím ho. „Teta. Fabio sa dokáže o seba postarať, je predsa zodpovedný" „Gia, choď za ním. Priveď ho domov" poprosí ma „To nie, tetuška" „Ako to, že nie? Je to tvoj brat. Cesta tam, trvá pätnásť minút peši. A navyše, je tam tvoj priateľ " „Teta!" vykríknem a začervenám sa. „On nie je môj frajer" „Neklam mi. Už to dávno viem. Vie to celá dedina" Usmeje sa. „Teta, prestaň s tým. Máš pravdu, je to môj frajer, a?" Vyhŕknem. Som celá v rozpakoch. „Choď za bratom" Povzdychnem si „Fajn. Idem. Mám mu niečo odkázať?" „Samozrejme! Nech okamžite príde domov!" „Fajn!" vykríknem a odídem z domu. „Toto nemôže byť pravda! Aspoň raz braček, aspoň raz zdvihni ten telefón!" Šomrem si popod nos, kým sa mu snažím dovolať. Ani nie o pätnásť minút, (rýchlou chôdzou, kvôli zime) dorazím k Albertovi. Dva krát zaklopem na drevené dvere. Otvorí ich Albertova mama. „Gia?" spýta sa prekvapene „Dobrý. Môžem vojsť dnu?" „Samozrejme" Uchýli sa aby som mohla vojsť dnu. Jednou rukou si prehrabnem vlasy „Je tu môj brat?" „Áno je. Aj s Albertom sú v Albertovej izbe." „Ďakujem" zamrmlem. Vojdem do izby. „Gia?" opýtajú sa obaja prekvapene. „Ehm. Fabio, poď domov. Teta šalie. Nedvíhaš jej telefón a čaká ťa." Oznámim bratovi. Cítim na sebe Albertov pohľad. Pozriem sa naňho a usmejem sa „Ahoj Alberto" pozdravím ho. „Ahoj" „Ja idem len do kuchyne" oznámi Fabio. Úprimne? Som mu za to vďačná. Alberto sa postaví a podíde ku mne. Pohladká ma po vlasoch a zíde pohľadom. „Je ti zima?" „Ehm, trochu. Je síce august, ale noci sú už chladné, a vonku je noc" podotknem. Usmeje sa. „Počkaj" Podíde ku skrini a niečo tam hľadá. Potom vytiahne sivú mikinu a podá mi ju. Nechápavo sa naňho pozriem. „Je zima. Nechcem aby si prechladla" Zasmejem sa „Je to predsa iba pätnásť minút peši" „Nechcem aby si niekto myslel, že mi na tebe nezáleží. Čo samozrejme není pravda" „Vďaka" hlesnem a oblečiem si ju. „Tak my už pôjdeme" Otočím sa na odchod „Počkaj. Zajtra o ôsmej na našom mieste?" „Dohodnuté" súhlasím s nadšením. Vrhnem sa mu okolo krku a pobozkám ho na ústa. „Vidíme sa zajtra" Uzavriem to „A napíš mi, keď prídeš domov!" zakričí za mnou „Napíšem!" Vojdem do kuchyne. „Fabio, už by sme mali ísť. Teta si určite robí starosti" „Zavolal som jej a povedal, že prídem o pol hodiny. Ale... Ty už máš ísť domov" „Ale prečo?" opýtam sa so sklamaním. „Lebo. Teta ťa očakáva. Stretneme sa doma" Povie a ide ma vyprevadiť. „Prídeš domov za pol hodiny, ja tu nesmiem ostať a ideš ma ešte vyprevadiť akoby to bol tvoj dom" rozhodím rukami. „Vidíme sa doma, sestrička" zasmeje sa. „Fajn. Ale buď presný, lebo ma teta vyšle znova" Zasmejeme sa spoločne a odídem. Pomaly sa vraciam domov. Pozriem sa na telefón. Je pol jedenástej. Zívnem. Cesta späť mi príde nekonečne dlhá. Idem rovno za nosom po hlavnej ceste. Cestu mi zrazu osvietia svetlá auta. Obzriem sa. Auto ide celkom rýchlo a volantom točí z jednej strany na druhú. Ten vodič musí byť poriadne opitý, pomyslím si. Zrazu sa udeje veľa vecí naraz. Auto začne brzdiť, prekvapene sa otočím. Vodič stočí volant doprava a narazí do zvodidiel. Presne tam, kde idem aj ja. Nestihnem sa ani uhnúť. Posledné, čo stihnem urobiť je vykríknuť.

Lýdia

Preberiem sa. Prekvapene sa poobzerám okolo seba. Počula som výkrik? Neviem, nepamätám sa. Vyjdem z auta a podídem k zvodidlám. Panebože! Skoro spadnem z nôh. Na ceste vedľa zvodidiel leží dievča. Na sebe má čierne legíny a sivú mikinu. Nehýbe sa. „Haló? Počuješ ma? Si v pohode?" opýtam sa. Blbá otázka. Vôbec sa nehýbe. Čo ak je mŕtva? Napadne ma. Nie, nie to nie. Rýchlo sa rozbehnem k autu. Rýchlo sa posnažím naštartovať. Neviem ani ako ale podarí sa to. Auto není veľmi zničené. Iba nárazník je trochu dosť zničený. Rýchlo odídem. Viem, nezodpovedné. Rýchlo zavolám bratovi. „Lýdia?" opýta sa prekvapene. „Miguel. Niečo sa stalo" poviem s plačom. Hneď mu opíšem čo sa stalo, na nič nezabudnem. „Pošlem tam pomoc. V anonymite, sľubujem. Auto zavez do garáže, tam ho nikto neuvidí" „Dobre, maj sa" rozlúčim sa a zložím.