Láska v Andalúzii

Zisťovanie

Gia

„Ahoj" pozdravím Miguela. „Prečo voláš?" spýta sa hneď. „Aj tebe pekný deň" Poviem uštipačne. „Ahoj, mám veľa práce vieš. Tak o čo ide?" „Teta vás pozýva na večeru. Teba a Lýdiu. Mali by ste prísť. Teta si na to potrpí, kebyže neprídete pokladá to za urážku. Ale to iba z dôvodu, že jej jedlo milovala celá dedina, v ktorej sme bývali pred presťahovaním" „V poriadku, prídeme o siedmej. Maj sa" „Supér. Teta sa veľmi..." Nestihnem to ani dopovedať, Miguel hneď hovor zruší. „Prídu" poviem Fabiovi. V podstate, táto večera bola iba plánom. Musíme zistiť, či bola pred dvoma rokmi Lýdia v dedine, v ktorej som bývala. To by teda dokazovalo, že to spravila ona. Že ona, ma pred dvoma rokmi zrazila. Kvôli nej som rok nemohla chodiť, z dôvodu, že ma nechala samú na ceste, v noci.

„Vitajte" Privítam s úsmevom na perách Miguela a Lýdiu. „Sme veľmi radi, že ste prišli. Hlavne teta" zasmejem sa. „Poďte ďalej" Keď vojdú dnu, vyzujú si topánky a posadia sa za stôl. „Pripravila som tekvicovú polievku a Paellu s kuracím mäsom, hádam vám bude chutiť " „To je milé. Paellu si určite dám, ale ja nejem mäso" Povie Lýdia. Teta zostane prekvapene stáť a pozerať sa na Lýdiu pohľadom, to nemyslí vážne. „Vidno to na tebe" neodpustí si poznámku a začne nakladať polievku. Lýdia sa na ňu pozrie zmätene a trochu dotknuto. „Miguel, kedy by som mohla nastúpiť do práce?" „Na budúci týždeň?" opýta sa „Môže byť, ale ak by si chcel môžem už aj tento" „Ešte sa ti ozvem" prikývnem. Začneme jesť polievku. „Lýdia?" začnem, som v takom strese. Neviem ani prečo, možno z toho, že by ma prekukla, alebo z toho, že nechcem aby to bola pravda. „Prosím, Gia" „Vieš, tak ma zaujímalo. Bola si niekedy v dedine, v ktorej som kedysi bývala?" „Aká to bola dedina?" opýta sa so záujmom. Zhlboka sa nadýchnem „Bývala som v dedine Anento" Lýdia si ani neuvedomí, čo som povedala „Áno bola. Bolo to nádherne. Až na jednu maličkosť " „Akú?!" vyhŕknem. Miguel sa na mňa skepticky pozrie. „Stala sa mi tam nehoda, tak som mala auto v servise" „Aha, a kedy si tam bola?" „Pred dvoma rokmi, raz večer som bola u kamaráta na párty" Zostanem ticho. „Aká to bola nehoda?" spýta sa Fabio. Je celý napätý, ruku má v pästi a nahnevaný pohľad sklopený nad polievkou. „Um, prešla som zviera, keď som šla domov" povie napäto. Zviera, zviera! Dvíha sa vo mne zlosť. No kým stihnem čokoľvek povedať Fabio sa nahnevane postaví a všetko povie. „Zviera?!" skríkne neveriacky „Fabio?" pozrie sa naňho zaskočená teta. Ona o ničom nevedela, ani jej to nedoplo. Miguel sa na mňa pozrie. No ja mám pohľad sklopený nad tanierom. „Zviera? Nebolo to zviera. Pred dvoma rokmi, keď si sa vracala z tej párty si nezrazila zviera. Zrazila som moju sestru!" Teta zhíkne a prikryje si ústa rukami. Lýdia zaskočená naňho hľadí a do očí sa jej tisnú slzy. Miguel sa pozerá zo mňa, na Lýdiu a na Fabia. „Ja" začne koktavo Lýdia. „Je to pravda, však? Gia si zapamätala tvoje evidenčné číslo. A teraz o dva roky neskôr tu stojí tvoje auto. Snažili ste sa to ututlať, no podarilo sa vám to, iba čiastočne. Nikdy ste však nerátali s tým, že sa do susedného domu prisťahuje to dievča. A ty?!" nahnevane sa pozrie na Miguela. „Ja som ti veril. Zveril som ti svoju sestru, a ty si mi sľúbil, že sa o ňu postaráš!" Teraz sa rozplačem aj ja. „Prestaňte" poviem potichu. Fabio a Miguel sa do seba pustili a kričia ako zmyslov zbavený jeden po druhom. „Prestaňte!" zakričím a postavím sa. Všetci na mňa uprú zrak. Ja sa však pozerám na Lýdiu „Je to pravda však? Bola si to ty" Rozplače sa „Ja, nevedela som, že si to ty. Nechcela som ťa zraziť." „To chápem" začnem. Lýdia sa na mňa pozrie s nádejou, že by som jej mohla odpustiť. No slová, ktoré nasledovali potom boli ostré. „Ale nepochopím ako si ma tam mohla nechať!" „Gia. Ja som nevedela..." „Čo si nevedela?! Je jedno, či som to bola ja alebo niekto iný! Ako si mohla nechať človeka len tak na ceste, bez toho aby si zavolala pomoc?!" Mlčí, no ja som však ešte neskončila. „Nič som si nepamätala z času tej nehody. Časom sa mi vracali spomienky na tú noc. Evidenčné číslo bolo medzi prvými. Potom farba auta, ako sa to stalo. Len jedno nie, tvár človeka, ktorý mi to urobil. No ty?! Ty si nebola ani schopná zapamätať si tvár človeka, ktorého si zrazila!" Teraz sa na mňa zahľadí. „Išli sme na políciu, ale povedali, že už nebudú pokračovať v tomto prípade, že to nemá zmysel. Nikoho s takým číslom nenašli. Nechápem ako sa ti to podarilo ututlať " To nebola otázka, a ona to vedela „Peniaze, peniaze a dobré meno veľa v tomto svete znamenajú" zašepká. Všetci ostaneme na chvíľu ticho. „Nemôžete vedieť, čo sme si kvôli vám vytrpeli" precedí cez zuby Fabio. „A čo také?" opýta sa Miguel „Ako sa opovažuješ..." „Tak nám to povedzte! Toľko krát o tom hovoríte, no ani ste nepovedali, čo ste si museli vytrpieť!" „Chceš to počuť?!" zakričím s plačom. „Áno chcem!" „Tak fajn! Kvôli tvojej podarenej sestre som nemohla rok chodiť!" „Gia" osloví ma teta prosebne „Nie teta. Chcel to vedieť, sám to povedal, tu má pravdu. Možno keby ma tvoja sestra tam nenechala, možno by som mohla chodiť, ale nestalo sa" odvrátim od neho pohľad. „Gia, mrzí ma to" povie Lýdia. Obrátim sa znova k Miguelovi. „Ja, som ti verila. Povedala som ti skoro celú moju minulosť. Verila som ti!" „Odíďte" vyzve ich Fabio. „Nie. Toto nie. Gia, stále mi môžeš veriť..." „Veriť? Verila som tebe, tvojej sestre, a vy ste pritom tí, čo mi spôsobili jedno z najväčších utrpení v mojom živote. Odíďte, obaja, prosím" „Gia..." „Miguel, teraz nie. Porozprávame sa inokedy" „Ale..." „Počuli ste ju. Odíďte" povie Fabio a otvorí im dvere. Keď odídu rozplačem sa ešte väčšmi. „Gia" príde ku mne teta a z boku ma objíme. „Pššššššššt. Neplač, prosím. Už si sa naplakala dosť " „Ja som im verila. Obom. Miguelovi som povedala o smrti mojich rodičoch a, a, on, je bratom človeka, ktorý ma nechal napospas osudu" „Hej, ale oni nevedeli, že si to ty" Odtiahnem sa. Teta ma pohladká po vlasoch. „Idem si ľahnúť " zamrmlem a utriem si slzy. „Dobre, choď. Nechceš aby šiel Fabio s tebou?" Pokrútim hlavou. Stúpim na prvý schod, keď sa ozve brat. „Gia" Ostanem stáť „Mrzí ma to" „A čo ťa mrzí?" spýtam sa. „To, že som vybuchol. Vieš, si moja mladšia sestra, je pochopiteľné, že ťa chcem chrániť. Potom ako som ťa dva krát nemohol ochrániť." Zlyhá mu hlas. „Nie je tvoja vina" „Je! Prvý krát som nebol doma, keď sa to stalo. A druhý krát to bolo kvôli mne. Kvôli mne si šla v noci cez tú cestu!" „Prosím prestaň. Ty za to nemôžeš. Nie je to tvoja vina" podídem k nemu a objímem ho. „Nikdy som ťa nepokladala za vinného. Nikdy mi ani nenapadlo ťa obviňovať z toho čo sa stalo." Zašepkám. 

Ahojte, dnes nastali aj menšie zvraty ale aj poriadna dráma. ako myslíte, že bude príbeh Gii a Miguela, ďalej pokračovať?

VOTE!
Vaša Viki:)