Láska v Andalúzii

Nerja Caves a koncert (3/3)

Celou cestou ideme potichu kým sa Gia zrazu nespýta „Migu?" Otočím sa k nej „Prosím, mačiatko" „Kam pôjdeme zajtra?" „Fú. Neviem. Vieš tieto výlety vymýšľa hlavne Sofia" „Ako inak. Vážne som si naivne myslela, že si sa do vymýšľania zapojil aj ty, trochu viac ako len Cordoba" zamrmle nahnevane. Na čele sa mi urobí hlboká vráska „A prečo si sa nezamyslela aj ty?" vrátim jej úder. „No, ja, ja som" začne prekvapene koktať. Zasmejem sa „Nehnevám sa na teba ty trdlo" „Gia" oslovím ju „Nikdy som si nemyslel, že stretnem človeka ako si ty. V dobrom zmysle slova" „Ako som ja? Nechápem. Aká som?" spýta sa zmätene „Milá, priateľská, múdra, zábavná. Si jednoducho dokonalá" líca jej sčervenejú „Nie, Miguel" namietne potichu „Nikto nie je dokonalý. To sa nedá. Každý ma svoje chyby, niečo čo mu nejde, nie je vo všetkom perfektný. To, že sme šťastní, neznamená, že deň je dokonalý, ale že sme sa pozreli za jeho nedokonalosti" „Ale, ja, tak som to nemyslel. Myslel som, že si dokonalá pre mňa" nadýchne sa „Vieš čo, nechajme to tak. Nemusíme sa o tom rozprávať. Budeme jednoducho pokračovať v ceste" prekvapene prikývne. Keď nájdeme nejakú reštauráciu, usadíme sa za stolom, ktorý je v kúte, a z ktorého je vidno na vchod. Objednáme si a začneme sa rozprávať, keď sa zrazu otvoria dvere. Gia zdvihne hlavu a namrzene zamrmle „Zase ona? Ona musí byť všade, dokonca aj v rovnakej reštaurácii" otočím sa. Malo mi to dopnúť hneď. Sofia a Julián práve vošli do reštaurácie a hľadajú miesto na sedenie. Zakývam im aby videli, že je tu voľné „Čo to robíš?" zasyčí Gia jediac špagety „Kývam im aby videli, že je tu voľné a aby si tu mohli sadnúť " poviem „Ale... prečo práve tu?" „Lebo ich poznáme a je tu voľné?" Kým stihne niečo povedať Sofia a Julián prídu k nášmu stolu. „Môžeme si prisadnúť?" „Jasné" odpoviem. Zoberiem si svoje jedlo a sadnem si ku Gii. „Smiem pomôcť?" opýta sa čašník a objednajú si „Viete ja a Sofia sme sa tak rozprávali o vašom vzťahu a..." začne Julián „A?" spýtam sa s nadvihnutým obočím. „Nikdy sme vás nevideli spolu, no, hm, bozkávať " zostanem ako obarený ale Gia začne nahnevane rozprávať „No a? To nie je vaša starosť, je to náš život, náš vzťah a my rozhodujeme o tom čo sa bude diať a čo nie?! Rozumeli ste?!" „A- áno" zakokce Julián „Ospravedlňte ma prosím" zamrmle Gia a odíde na čerstvý vzduch „Pôjdem za ňou" „Čo to malo znamenať?!" spýtam sa, keď vyjdem von „Nevidel si čo hovorili?" opýta sa „Áno, ale nemusela si po nich kričať ako neviem čo" „Ale..." „Gia, pozri. Chápem, že je to pre teba nová situácia, že nie si zvyknutá na to, že sa ťa ľudia pýtajú na tvoje súkromie, ale tu to tak chodí" „Takže sa ťa môžu pýtať na to čo ti nie je príjemné?" „Nie ak ich zastavíš" „Ja som to ale práve teraz urobila" povie nechápavo „Áno, ale oni nevedeli, že je to pre teba nepríjemné" „Takže teraz sa ich zastávaš?" „Ja, no, nie" Sklopí zrak a mlčky tam stojí. „Keď ja tomuto nerozumiem, najradšej by som šla domov" „Viem, a je to moja vina. Mrzí ma to. Mrzí ma, že som ťa do toho zatiahol" pokrčí plecami „Pôjdem dnu a ospravedlním sa im, keď to tak chceš" „To som nepovedal" poviem s pocitom viny „Miguel?" „Hm" „Ja chcem ísť domov" „Ja viem, ja viem" „Mám chuť sa zobrať a odísť. Nemôžem vystáť Sofiu, ktorá sa ku mne správa horšie ako k psovi a..." Nedopovie, lebo zoberiem jej hlavu a položím ju na moju hruď. Rukami ma objíme okolo pásu. „Ešte päť dní, musíš to vydržať už iba päť dní" „A keď prídeme domov?" „A keď prídeme domov bude to lepšie" „Dobre" zamrmle. „Sľubujem, že ťa nenechám nikdy samú, nech sa deje čo sa deje" „Prečo to hovoríš?" „Lebo, aj keď si to nemyslíš, mi na tebe záleží" Zostane ticho a spoločne sa vrátime do reštaurácie. „Ja, no, hm, chcela by som sa vám ospravedlniť za to ako som sa správala" „To je v poriadku Gia, je to predsa váš súkromný život, nemali sme sa do toho miešať " ospravedlní sa Julián. „Aj tak sa ospravedlňujem" „To je v poriadku, my sa na teba nehneváme" povie nejako divne Sofia. Dojeme a odídeme do hotela. „Večer, by sme mohli ísť na jeden koncert" „To bude skvelé, veľmi sa teším. A kto tam bude?" „No, neviem. Asi Alvaro Soler a iní" „Dobre, kedy to začína?" „O siedmej" odvetím „To aby som sa začala chystať " zamrmle a odíde do spálne.

„Už tam budeme?" spýta sa Gia nervózne „Áno, ale neviem nájsť žiadne miesto na parkovanie" povzdychne „Tam je voľné, tam!" zakričí. Rýchlo zaparkujem a vystúpime. Chytím ju za ruku a ideme ku vchodu „Dobrý deň, dvaja dospelí" „Poprosím vás štyridsať euro" povie predavačka „Tieto náramky ukážete pri vstupe a budete môcť ísť " „Dobre, ďakujeme" poďakujem sa a nasadím Gii náramok. Pozrie sa na mi do očí. V jej sa odrážajú svetlá reflektorov a ešte niečo iné... radosť? Pri vchode ukážeme náramky a vojdeme dnu. Je tu tak krásne, pretlačíme sa cez dav ľudí až dopredu. No, keď tam prídem, neviem nájsť Giu. Zmätene sa pozerám na všetky strany. „Gia!" zakričím so strachom. „Miguel!" počujem jej odpoveď „Gia!" vydám sa za jej hlasom. O chvíľu ju nájdem, vystrašenú medzi nejakými opilcami „Miguel!" zakričí, keď ma zbadá a vrhne sa mi do náručia. „Hej! To je tvoja baba?" opýta sa ma nejaký chlap, ktorý ledva stojí na nohách „Prečo?" „Lebo je dosť sexi" jeho kamaráti sa rozosmejú. „Miguel" zašepká Gia bojazlivo. „Obťažovali ťa?" spýtam sa jej, prikývne. Chytím ju za ruku a držím vzadu. Prídem k tomu chlapovi a začnem ho varovať „Teraz ma dobre počúvaj. Poviem to iba raz. Ak ešte raz budem počuť, že si obťažoval ženu, ktorú milujem tak ťa zničím. Ak zistím, že si o nej hovoril, dotýkal si sa jej alebo len na ňu pomyslel, tak ťa doriti pripravím o všetko. A bude mi jedno či to budeš ty, alebo niekto z tvojich kamarátoch. Je ti to jasné?" prikývne „Nepočul som" zahromžím „Áno" „Nepočul som" „Je to jasné!" zakričí bojazlivo „Som rád, že sme sa pochopili" poviem a ustúpim. Rýchlo utečú. „Si v poriadku?" opýtam sa jej. Bojazlivo sa mi pozrie do očí. „Gia?" do očí sa jej tisnú slzy „Gia?" ruky jej položím na plecia a zatrasiem ňou. „Ja...Strašne som sa zľakla" potiahne nosom „A čoho?" „Že ti niečo urobia" tvár si skryje do dlaní. „Neplač, prosím, neplač. Už viac nie. Bolí ma to. Bolí ma srdce, keď ťa počujem plakať " Poutiera si slzy a vysmrká sa „Prečo si im to povedal? Prečo si im povedal, že ich zničíš? Mohol ťa niekto počuť a zavolať políciu a..." „To sa nestalo" preruším ju „Nestalo, ale mohlo. Ďakujem ti. Za to, že si ma pred nimi zachránil" Pozriem sa jej do očí „Bála si sa o mňa alebo si sa bála, že som sa im vyhrážal" zhlboka sa nadýchne „Oboje" „Chápem, ja už asi pôjdem, ak chceš zostaň" otočím sa jej chrbtom a začnem sa predierať davom ľudí. Bála sa ma, viem to, videl som to v jej očiach. Zrazu ma niekto chytí za ruku, otočím sa. „Ostaň. Nenechávaj ma samú. Sľúbil si mi, že ma nenecháš samú ale práve to robíš" „Dobre, ostanem" Spolu si užijeme koncert a unavení sa vrátime do hotela. Zaspím až po Gii, ale hneď ako zaspala som sa pritiahol bližšie. Jej vôňa, jej oči, jej.... Nie! Toto všetko robím kvôli Sofii a tak to musí zostať.

ďalšia časť tu! budem rada za každé zdieľanie a vote.

Vaša Viki:)