Rozpolené duše

1. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Október 2023

Tori

,,Čo tým chceš kurva povedať?"
,,Daj mi pokoj Diana." Tak ako aj mne, aj jemu muselo byť jasné, že Dia nie je typ človeka, čo keď ho urazíte, nechá to tak. Práve naopak. Ona bola vždy búrkou. Vlastne aj naše kamarátstvo sa začalo tým, že sa Diana hádala, pretože sa mi v druhej triede naša spolužiačka posmievala za farbu mojich očí. Dia to dievča ťahala za vlasy a tvrdila, že ak sa mi neospavedlní ostrihá ju. Neospravedlnila sa mi. Nestihla to, pretože prišla učiteľka a odtiahla Diu od toho dievčťaťa.

Pri Diane som sa vždy cítila chránená. Brala som ju ako svoju rodinu bez ohľadu na to ako búrlivá bola. Ked všetci odišli, ona tu zostala. Aj keď sme sa hádali, vedela som, že vždy si k sebe nájdeme cestu.

,,Ty absolutne nemáš právo ma tak nazývať!"
,,Môžem ti hovoriť ako len chcem."
,,Lepšie byť štetka v devatnástich ako byť panic v dvadsiatich jedna a žiť stále s otcom," prenasledovala Mattiasa. Tí dvaja sa neznášali už od prvého momentu, čo sa stretli. Jeden v druhom sa vyžíval v provokovaní toho druhého. Nevedeli sa normálne porozprávať. Zakaždým ich rozhovor sa vyvinul do hádky.

Milovala som ich pozorovať. Vlastne, to som presne bola. Pozorovateľ. Bola som tichý človek, ktorý má pocit akoby sa ho okolitý svet ani netýkal. Akoby môj život nebol mojím.

Pri Diane som sa cítila ako vedlajšia postava alebo akoby som bola neviditeľná. Vždycky bola ona stredobodom pozornosti. Ja som bola niekým nepodstatným.

,,Ty o mne taaak veľa vieš," ironicky sa usmial a prešiel do kuchyne. Dia ho tam prenasledovala.

Sedela som na gauči a premýšľala, že byť pozorovateľom vôbec nie je také zlé, práve naopak. K Diane som chodila často. Niekdy som mala pocit, že sa u nich doma cítim viac doma ako u nás. Bývali v bytovke pri križovatke na prvom poschodí, no ich byt sa zdal byť väčší ako náš dom.

,,Tori, poď!" zakričala na mňa z chodby Dia. Postavila som sa z gauča a zamierila do jej izby. ,,Neviem či existuje väčší imbecil ako je on," zavrela dvere. Opatrne som si sadla na jej posteľ. Bála som sa, že môžem niečo prisadnúť, pretože všade boli obaly od jedla, omrvinky a kúsky oblečenia. Na jej bordel som si už dávno zvykla a nevadil mi, ale mať ju ako spolubývajúcu by som asi nezvládla.

,,Myslím, že existuje." O Mattiasovi som veľa nevedela. Na mňa bol vždycky milý, len s Dianou nevychádzal. ,,Potrebujem sa upokojiť," schmatla zo svojho kozmetického stolíka kefu a sadla si za mňa. ,,Niekedy mám pocit, že si tie vlasy ráno vôbec nečešeš," opatrne mi kefou rozmotávala vlasy. ,,Kiežby som mala tvoju farbu vlasov." Nemalo zmysel to Dií odhovárať. Neznášala svoje tmavorýšavé vlasy, preto si ich už v štrnástich ostríhala a nafarbila na bielo.

,,Kiežby som mala ja tvoje."
,,Zapletiem ti dva francúzske," odignorovala moju poznámku.
,,Ja tam nepôjdem."
,,Pôjdeš."
,,Čo tam budem akože robiť? Slintať s tebou nad Bartolomejom?"
Stále ma ťahala so sebou, bolo jedno kam. Bola som ako jej prívesok. ,,Áno. Presne tak. Nebudem tam predsa sama očumovať polonahého Barta ako sa bije." Ísť na box ma nelákalo a už vôbec nie na nejaký pofiderný zápas, kde bude Bart, ktorého sa snaží Diana zbaliť presne deväť hodín. Ako som Dianu poznala, chcela ho dostať iba do postele, zabaviť sa s ním a o týždeň sa naňho v škole už ani nepozrieť. Nepáčilo sa mi to. Bartolomej bol stopercentný debil, ktorý strčil svojho vtáka všade, kde to bolo možné. Navyše bol násilný, sexista a tak trochu pedofil.

,,Polonahí muži ma desia." Konkrétne Bart. Hlavne som to povedala v nádeji, že nebude na mňa tlačiť a po tom, čo ma učeše a pozrieme si film, ma nechá ísť domov. ,,Aj v porne?"
,,Porno ma nútiš pozerať iba ty, Dia."
,,Preto nikdy nechodíš na kúpaliská?" ,,Dajme tomu." Klamstvo.  Mala som iný dôvod, prečo som sa nechodila kúpať.

,,Takže sa ti viac páčia dievčatá?" bola už v polke pletenia prvého copu. ,,Neviem. Muži sa mi páčia, no viem, že ja sa nepáčim im." Potiahla ma za vlasy. ,,Jau!"
,,Čo sme si o tom hovorili?"
,,Som najkrajšia bytosť na planéte," zopakovala som to, čo mi kázala Dia hovoriť každé ráno pred zrkadlom. ,,To teda si. Si výnimočná."

To áno, lenže moja výnimočnosť sa nikomu nepáči. Hlavne nie mne. Na lícach som mala už slabšie viditeľné jazvičky po akné a malé znamienko pod spodnou perou. Každú svoju časť tela som nenávidela rovnako. Tvár, krk, prsty, pás, stehná, chodidlá. Na tú nenavisť som si zvykla a učila som sa s ňou žiť, pretože som nebola schopná sebalásky. Moje telo akoby nebolo mojím.

Boli dni kedy sa mi ani oň nechcelo starať. Keď som tak nad tým premýšľala, asi by sa mi páčilo nemať žiadne telo. Byť len dušou bez tela.

Prvá kapitola za nami❤️ Chcela som už včera vydať, len som nemala čas ju dopísať. No mame ju na svete. Novú knihu. Nový príbeh. Nové postavy.  Úprimne ja už teraz Tori milujem a dúfam, že aj vás aspoň trošku zaujala.