Rozpolené duše

2. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

Na mobile sa mi zobrazilo upozornenie, že mi zostáva len desať percent. Vypla som ho a strčila do zadného vrecka riflí. ,,Už si dovolala?" spýtala sa ma Diana. Z papierových pohárov, ktoré držala v rukách vychádzala para. Poddala mi jeden z pohárov. Nečakala som, že keď sa vráti z čokoládovne, kúpi jednu aj pre mňa. Obzvlášť nie keď som jej povedala, že nechcem, ale musela som uznať, že tá vôňa bola prenádherná.

,,Ďakujem," usmiala som sa. ,,To máš za to, že so mnou ideš. Viem ako miluješ oreo, takže sú v nej kúsky orea!" Kyslo som sa usmiala. ,,Čo chcela mamka?"
,,Aby som upiekla niečo zdravé Lise do školy. Majú deň zdravej výživy."
Odpila si z čokolády: ,,Bez urážky, ale niekedy mám pocit, že sa o Lisu staráš viac ty ako tvoja mama." Nikdy som sa nad tým nezamyšľala, pomáhala som svojej mladšej sestre so všetkým s čím som mohla, pretože mama bola stále v práci. ,,Lisa mi pomôže." Ak nie tak ju donútim.

Prechádzali sme cez pokojné ulice. Na zemi bolo rozmočené lístie a mláky ešte z včerajšieho dažďa. Slnko sa pomaly lúčilo s oblohou a na nebi hrali všetky odtiene oranžovej. Milovala som jeseň. Farebné lístie, vôňu škorice, hmlu, Halloween proste všetko okolo toho. Dia hodila papierový pohár do koša pri chodníku. Pozrela som sa na svoju čokoládu, ktorá už nebola teplá.
Zapozerala som sa na hustú tekutinu. Vedela som, že chuť bude taká sladká až ma z toho zaštípe v hrdle. Počet kalorií som odhadovala na štyristo. Našťastie pre mňa Dia si veľmi nevšímala okolitý svet, takže keď bola ponorená do rozprávania, vyhodila som ju.

,,Vieš čo je najväčší problém? Že ty ho máš rada."
,,Nemám ho rada, len je,"  hľadala som také slová, po ktorých by Dia na mňa nebola nasratá. ,,Je to jediný muž, ktorého poznám a je feminista."
,,On a muž? Mattias je všetko možné, ale muž nie." Na to ako veľmi ho nenávidela, som mala pocit, že je jej obľúbená téma.

Dia otvorila dvere do budovy a pustila mňa prvú. Nejaký starší muž sa nás pýtal za kým ideme. Prišlo mi to trochu divné, ale Diana mu odpovedala. Prešli sme cez presklené dvere. ,,Vyzerám dobre?" spýtala sa. ,,Vyzeráš úžasne." Aréna, v ktorej sme sa ocitli mala nízke stropy a tmavé steny. Dve ringá, každé v jednom rohu a vzadu boli žinienky, činky a boxovacie vrecia. ,,Očividne meškáme," povedala som Dií pri uchu, pretože cez hlasnú hudbu by ma nepočula. ,,Ja som chcela meškať," zaškerila sa. Že mi to nenapadlo. Všetko, čo sa týkalo flirtovania, mala detailne naplánované.

Okolo boxerského ringa, nebolo veľa ľudí. Možno dokopy sedem. Pri nepríjemnom zvuku nárazu som pokrčila nos. Nemala som rada násilie. Nemala som rada krv a bitky. Za to moja kamarátka úplne žiarila. Vedela som, že nie vďaka tomu, že jej drahý Bartolomej práve schytal úder do brucha a prehol sa. Diana ma chytila za ruku a spravila so mnou pár krokov bližšie k ringu. Holohlavý muž s obtiahnutým tričkom zapískal a zdvihol ruku.

Pomyslela som si, že možno už skončili, ale nie. Skončilo sa len prvé kolo. Pozrela som sa na Dianu, ktorá sa usmievala na Barta, ktorý práve preskočil šnúru. Vybral si chránič na zuby a polonahý, upotený objal Dianu. Na mňa sa ani nepozrel, za to niekto iný áno.

Ahojte lásky moje  mám pocit trochu že sa potrebujem rozpísať a že táto kapitola nie je raka akú som ju chcela mať. No anyway milujem vás a verím že to bude dobre.