Rozpolené duše

7. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

Samozrejme, tak ako každé ráno už o pol šiestej ma svojim mrnčaním zobudila Isabella.

Urobila som Lise desiatu a utekala na električku. Diana mala tú výhodu, že bývala desať minút pešo od školy. Ja som, ale musela ísť pol hodinu električkou, ktoré boli vždycky ráno preplnené, ale mne sa podarilo nájsť voľné miesto.

Zošit som si opierala o kolená a škrabala som príklady z chémie, ktoré, keď som prišla na hodinu som zistila, že mám nesprávne. Dia sa spoliehala, že som sa na všetko učila. Opak bol pravdou, takže tak ako vždy odo mňa odpísala, ale obe sme mali dvanásť percent. Nenávidela som, že sa moje známky výrazne zhoršilo. Čo sa týkalo školy, patrila som k najlepším, teda v tom zmysle, že som mala najlepšie výsledky. Nikdy som si však nemyslela, že som múdra alebo že tie čísla o mne niečo vypovedajú. Čiže nie, nebola som posadnutá známkami, len Dia ma rada nazývala šprtkou. No šprtka som nebola.

Keď som prišla tesne pred treťou domov, nikto doma nebol, tak som si svoje ružové sluchádka nasadila naspäť na uši a zavrela som sa do izby.

Moja izba bola iná ako zvyšok bytu. Bolo v nej teplejšie, vzduch tu bol červejší a celkovo bola omnoho útulnejšia ako zvyšok domu. Nebola veľká, no bola rozdelená na dve časti. V prvej časti som mala stôl, zrkadlo a skrinu a v druhej posteľ, komodu a poličky. Na komode som mala len tak prevedené vianočné svetielka, servítky a nejaké kozmetické produkty.

Myron: Až tak zle, že som robil komisionálky.

Otvorila som náš chat, v ktorom za dnešný deň stihlo pribudnúť asi približne sto správ.

Tori: To ti neverím.
Myron: Nie vážne dejepis nebol moja silná stránka.
Tori: Mojim záchrancom na dejepis sú historické seriály
Myron: Ani to ma nebralo.

Ležala som na svojej posteli a neuveriteľne ma bolel krk. Nad hlavou som držala svoj mobil. Nesedelo mi na Myrona, že by robil komisionálky. No dozvedela som sa, že býva sám a že ho nevzali na výšku tak sa na to vykašľal a na žiadnu nešiel.

Nadomnou sa objavila hlava mojej sestry. Rychlo som vypla mobil a posadila sa. Bolo mi jasné, že niečo odo mňa chce. Lisa mala na chrbte stále aktovku, pravdepodobne bola vonku zase na ihrisku, tak ako každý deň. Dala som si sluchadká dole.
,,Som hladná."
,,Správ si polievku v sáčku."
,,Nechcem."
,,Máš pomaly trinásť. Nauč sa o seba aspoň trochu postarať."
,,Čo si obedovala ty?"
,,Kúpila som si bagetu v bufete."
,,Fuj," prevrátila očami a otočila sa na odchod. Vedela, že keď som ju raz odmietla, tak sa to nezmení, keď ma bude presviedčať. Zapozerala som sa na svoju sestru, niečo mi na nej nesedelo.

,,Lisa?" zavolala som na ňu okamžite sa otočila. ,,Poď sem," posunula som sa, aj keď na mojej posteli bolo miesta viac než dosť. ,,Nemusíš tam s nimi po škole chodiť, vieš o tom?"
,,Ja tam, ale chcem chodiť." Neopýtala som sa jej či jej robia zle, ani som jej nepovedala, že som minule videla jej najlepšiu kamarátku fajčiť. Nechala som ju odísť, pretože som nechcela na ňu tlačiť.

Nasledujúca hodina ubehla zvláštne rýchlo. Napísala som si poznámky a zbalila si zošity na ďalší deň a už bolo štvrť na päť, čas sa začať pripravovať.

Pozerala som sa na svoj odraz v zrkadle. Na sebe som mala úzke tričko a čiernu mini sukňu.

Necítila som sa dobre. Kiežby môj pás bol menší. Kiežby tie hlasy v mojej hlave aspoň nachvíľu stíchli. Najradšej by som nikam nešla, len sa zababušila do periny, obliekla si oversize mikinu a ležala zvyšok večera.

Hnedé pramene som si strčila za uši. Ani sa nedalo opísať ako veľmi som sa cítila vo svojom tele nesvoja. Mala som pocit, že nepatrím do svojho tela, že som sa mala narodiť ako niekto alebo niečo iné. Neznášala som každú svoju bunku. Každý detail na sebe. Malú jazvu na prste alebo jazvy po akné, znamienka či pehy všetko som nenávidela, prsty, brucho, boky aj tvár. Ak nenávidite svoje telo je takmer nemožné sa sústrediť na niečo iné. Ako keby ste stratili samého seba. Nič vás nenapĺňa a cítite len ten odpor k sebe samému. Nie je to len fyzický odpor, ale najmä psychický. Nenávidite aj svoje myšlienky a z neznámeho dôvodu ich neovládate.

Dva dni po sebe som už nič nejedla. Cítila som sa lepšie? Rozhodne nie. Prehĺtla som tú nechuť a otočila sa, aby som sa nepozerala na seba. Do malej kabelky som si zbalila peňaženku a žuvačky, ktoré mi pomáhali proti hladu a hlavne som mala pocit, že ak mi škvrkálo v bruchu tak žuvačky to ztĺmili.