Rozpolené duše

8. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

Vybehla som zo svojej izby, ale vchodové dvere už držala moja mama a pred dverami stál on. Usmiala som sa naňho, aj keď môj úsmev vidieť nemohol, pretože mu tienila mojej mamy postava.

Nečakala som, že zazvoní a úprimne som ani nechcela, aby sa stretol s mojou mamou, ale už bolo neskoro a nemalo zmysel to riešiť. ,,Poď ďalej," povedala som, pretože síce som nevidela mamin výraz, ale nemala som pocit, že by ho chcel pustiť dovnútra.

Myron mal oblečené biele tričko na ňom kockovanú béžový kabát. Na nohách mal predražené tenisky a nohavice mal voľnejšie. Mama za ním zabuchla dvere a jej zelené oči sa stretli s mojimi.

,,Ako dlho sa poznáte?" spýtala sa, pozerajúc na mňa.
,,Vlastne je to prvýkrát, čo ju beriem von. Videli sme sa len raz," odpovedal Myron. Páčilo sa mi aké sebavedomie z neho vyžarovalo. Aj to akým uvoľneným hlasom sa rozprával s mojou mamou. Z botníka som si vzala šnurovacie čižmy a začal do nich pchať chodidlo.
,,Moja dcéra s takým negrom nikam nepôjde," mamin tón bol ostrý, štipľavý, priam tie slová vypľula.

Neveriacky som sa na ňu pozrela. Nedávalo mi zmysel, že to naozaj povedala, že povedala nahlas niečo také.

,,S úctou pani, ale naozaj ma tak nikto ešte nenazval. Tori vám vrátim o ôsmej," povedal s príjemným pokojom.
,,Povedala som nie," povedala rázne.
,,Mami, prestaň!" vyšlo zo mňa. Vďaka nej som sa cítila trápne, ani v najhorších predstavách by mi nenapadlo, že je schopná niekoho od dverí uraziť. Nebola taká, teda nepoznala som ju takú. Zakaždým, keď som domov niekoho priviedla, bola milá a hrala rolu najlepšej matky.

,,S ľudmi ako je on sa stretávať nebudeš," ukázala naňho prstom. Myron v tú chvíľu prestal existovať. Hnev vo mne vrel a mala som toľko vecí, toľko argumentov, čo som jej chcela povedať. ,,Akými ľudmi?!"
,,Vieš dobre akými," precedila cez zuby. ,,Doriti mami to absolutne nevypovedá o ňom nič."

Zapozerala som sa do jej  zelených očí a hľadala za nimi odpoveď jej správania. Možno ju niekto naštval, možno ju vytočila žena pracujúca v poisťovni alebo čokoľvek a chcela si to vybiť teraz na Myronovi. Po chvíli mi však došlo, že to naozaj myslela vážne.

Vzala som Myrona za ruku a vyviedla ho, čo najrýchlejšie von z nášho domu. Keď som započula otváranie dverí zrýchlila som a doslova som behala k jeho autu. Bála som sa, že ak by som ju príliš nahnevala a naša hádka by sa vyhrotila, bola by schopná ma dotiahnuť domov a zamknúť.

Myron rýchlo hľadal kľúče od auta, vyzeral byť trochu vystresovaný, možno to bolo aj vďaka mne, pretože som nervózne ťahala kľúčku od auta.
Svetlá na tmavomodrom aute blikli, ale ja som nenastúpila hneď.

Nachvíľu sa ma zmocnili pochybnosti, či je to naozaj dobrý nápad. Nie preto, lebo moja mama bola proti. No Myrona som nepoznala. Nie dosť dobre. Odohnala som svoje myšlienky a nasadla si. ,,Naozaj ma to hrozne mrzí. Prosím zabudni na celý tento incident," povedala som rýchlo.
,,Nie je to tvoja vina. Netráp sa."
,,Moja mama nikdy nebola takáto."
,,Myslíš rasistka?" Ztíchla som.

,,Nemyslím, že to bolo, pretože je rasistka, ale chápeš prvýkrát ma niekto mužského pohlavia berie von," obhajovala som ju, vediac, že klamem. Mama nemala problém, ak by som domov priviedla hocikoho. Sama mi dokonca dohadzovala brigádnika v elektroobchode. Bolo to extrémne trápne a vychudnutý chlapec s okuliarmi si pravdepodobne najprv namýšlal, že ho chce moja mama pre seba.

,,No každopádne zachovala sa odporne. Neviem či sa ospravedlní, tak sa ti ospravedlňujem ja."
,,Vážim si to, ale nepríjmam."

Nastalo mučivo trápne ticho. V pozadí hrala hudba a slnko ukončovalo svoju úlohu. ,,Máš rada zvieratá?"
,,Že sa pýtaš. Milujem všetky zvieratá. Doslova. Je mi jedno či sú malé väčšie, hmyz alebo plaz."
,,Si v pohode aj s jedovatými pavukmi?"
,,Mám rešpekt, ale nebojím sa ich. A ty?"
,,Zvieratá sú fajn, ale mám radšej rastliny."
,,Rastliny," zopakovala som. ,,Rastliny. Konkrétne ťahavé rastliny. Pestujem aj bylinky."
,,Neverím ti," pokrútila som hlavou. Robil si srandu. Čakala som na jeho výsmech, pretože tento človek rozhodne na botaniku nebol. ,,Majú aj mená, ale väčšinou tie mená zabudnem, takže majú každý týždeň iné." Zasmiala som sa, ale nepovedala som mu na to nič.

Vychádzali sme z mesta z obývanej štvrte a išli smerom na západ. ,,Kam to ideme?"
,,Neviem či sa ti to bude páčiť. Plánujem ťa vziať k strýkovi, teda nie priamo k nemu, ale vlastní dva kone, ovce a sliepky, králikov proste taká menšia farma. No je v nemocnici a potrebuje, aby sa mu niekto chodil aspoň raz za deň o tie zvieratá postarať, takže sa striedam s bratrancom. Viem, že asi tým dosť riskujem, ale povedal som si, že po tom môžeme ísť na večeru alebo si niečo kúpiť na trhoch. Neďaleko sú trhy." Pozerala som sa na naňho a nedokázala som zo svojich pier odohnať úsmev. Už vtedy som vedela, že moje prvé rando bude dokonalé.

Ďakujem vám za akúkoľvek podporu❤️❤️❤️❤️ ste úžasní