Rozpolené duše

4. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

Keď som vyšla vonku vzduch bol minimálne päťkrát chladnejší. Až tak, že keď som ústami vydýchla všetok vzduch zo svojich pľúc, vo vzduchu sa zjavil obláčik. Vonku už bola tma a tichú ulicu osvetlovalo iba pouličné lampy. Pod jednou z nich stál v béžovej bunde muž. Nepotrebovala som mu vidieť do tváre, aby som vedela kto to je.

Chvíľu som sa pozerala len na jeho široký chrbát a premýšľala, na koho alebo na čo asi tak čaká. Možno by som ho pozorovala ešte ďalšiu minútu, keby som sa jednou nohou nepotkla o tú druhú a nezapotácala sa dopredu. Našťastie som sa len rukou dotkla chlapca predo mnou.

Dianin smiech mi poškrabal moje rozcuchané nervy. Bola to ona, ona ma strčila, ale ja jej to vrátim. Kráčala ruka v ruke s tým idiotom. Zazrela som na ňu. ,,Všetko v pohode?" Jeho hlas mi odznel príjemne v ušiach. ,,Prepáč," vydýchla som. ,,Nič sa nestalo."
,,Si Raven, však?" Zasmial sa: ,,Nie, no teda áno som." Veľmi som nepochopila jeho odpovedi. ,,Je to moje priezvisko," objasnil. ,,Som Myron," vzal mi ruku do svojej a opatrne ňou potriasol.

Bola som omámená jeho dotykom, jeho vôňou, a tak som mlčala a len zízala naňho. ,,Perverzná Tori," usmial sa. V tú chvíľu som jeho ruku pustila akoby som sa popálila a on sa mi smial. Ak nás počul, čo som si istá, že počul, určite si myslí, že som divná a nechutná. Určite ma teraz vidí ako uchyláčku. ,,Nie, pozri sa ja to chápem. Mám rád takých ľudí. Veď vieš ako sa hovorí: čo na srdci to na jazyku." V tom prípade by sa mu páčila Diana. Ja som taká nebola. Sama sebou a uvoľnená som bola len pri ľuďoch, s ktorými som sa cítila komfortne. Čiže Lisa, Diana...Tu môj zoznam končil.

,,Takže Tori, čo si tu dnes robila?" Ako to myslí? ,,Vzala ma sem kamarátka, ktorú tu zavolal Bart."
,,Na tréningy sa nesmú pozývať ľudia. Tréner to zakázal."
,,Ale veď to tréning nebol."
,,Bol. Zápas máme až o dva týždne, len tréner musí vybrať šampióna, ktorý bude prezentovať náš klub." Ten klamár povedal Dií úplne niečo iné. Pokrčila som nosom. ,,Ty sa kamarátiš s Bartom?"
,,Kamaráti nie sme. Vychádzame spolu, ale kamarátstvo to rozhodne nie je." Usmiala som sa, ale on mi úsmev neopätoval a v tú chvíľu sa ma zmocnil nepríjemný pocit. Čo ak sa to dialo v mojej hlave a on sa na mňa nepozeral zaujato, ale zhnusene? Čo ak sa teraz snaží byť len milý, ale v skutočnosti sa so mnou rozprávať nechce a pretváraje sa?

Myron

Nádych. Výdych. Už nemám pätnásť, ak odmietne, tak sa jednoducho nič nestane. Bol čas sa posunúť. Ísť ďalej. Ako hovorila mama spáliť starú knihu a začať písať novú. ,,Napíš mi tvoje telefónne číslo," strčil som jej mobil do ruky. Mal som ju o to požiadať. Zformulovať inak tú vetu, no to dievča predomnou zrejme vôbec neriešilo spôsob, akým som to povedal. Pritom ako mi ťukalo svoje telefónne číslo do mobilu som sa snažil si všímať detaily, ktoré som si zdiaľky nevšimol. Na nose mala pár pieh. Na tvári mala dve malé znamienka, jedno pod perou a druhé na čele, ale to na čele nebolo takmer vôbec vidno. Pokožku mala jemne opalenú. Vlasy, ktoré mala zapletené v dvoch vrkočoch boli hnedé. Taký ten typ čokoládovohnedej, v tieni by sa mohla zdať až čierna. Panebože a jej oči...

Nikdy som ešte nevidel niečo krajšie ako boli jej oči. To pravé bolo zelenomodré, priam tyrkysové a ľavé svetlohnedé ako vysušené jesenné lístie. Na dlhých mihalniciach mala maskaru a na perách ružový lesk. Aj keď jej líca boli baculatejšie sánku mala ostrú. Špecifickým spôsobom bola nádherná.

Nemyslite si, aj keď to teraz vyzerá byt jednoduché a zhurta, tak jednoznačne postavám im ich príbeh neuhľahčím. Mrzí ma, že až teraz publikujem tuto kapitolu, ale mala som menší blok .