Rozpolené duše

11. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

Týždeň. Potom druhý. A tak išiel deň za dňom, hodina za hodinou a minúta za minútov.  Diana väčšinu času trávila u mňa, teda keď som nebola s Myronom. Behom tých dvoch týždňov som ho vzala do kina na nejaký divný horror, ktorý bol celý natáčaný v jednej miestnosti. O deň neskôr sme boli po škole v reštaurácií, kde som po naozaj dlhej dobe zjedla tekvicovú polievku. Mala som pocit, že to moje telo dokáže stráviť lepšie ako niečo čo by som musela kusať. Mala som pravdu. Ponechala som ju v žalúdku ešte dve hodiny kým som bola s Myronom.

,,Najhoršie na tom je, že si sa s ním ani nevylízala," povedala Diana a hrabala sa mi popritom v skrini, aby mi vybrala niečo na seba. Neprosila som ju to, sama sa ponúkla. ,,Všetko má svoj čas."
,,Ja len, aby si potom nebola z neho sklamaná," vybrala krvavočervené šaty, ktoré mi kúpila mama na osemnáste narodeniny. Boli dosť drahé a páčili sa mi, len nie na mne. Príliš mi obťahovali pás a moje áčka mi menili na céčka. ,,Budeš sexy," usmiala sa a popritom pokrčila nos. Bol to typický Diín úškrn. Nepovedala som jej, že už len z pohľadu na tie šaty mi je zle, a že keď si ich vezmem, tak do seba absolutne nič na tej večeri nedám.

S makeup som sa veľmi netrápila. Dala som si len špirálu a tmavé vlasy som si nechala rozpustené, nežehlila som si ich, takže končeky som mala prirodzene zvlnené.

,,Ak mám byť úprimný ešte som nikdy nevzal dievča do takejto reštaurácie," pomrvil sa na stoličke. Cesta autom tu bola zdĺhavá, kedže všade bolo veľa áut. ,,Ani ja. Teda nikto ma na takéto niečo nevzal." V reštaurácií podávali ochutnávku vín a k tomu tri maličké jedlá. Ako prvé nám doniesli tenký pasik uhorky, ktorá bola zrolovaná a naplnená asi nejakým syrom. Tanier zdobili kvapky bielej omáčky a klíčky. Vzala som si malú vidličku a odkrojila si.

Problém je, že ak máte poruchu príjmu potravy, všetko jedlo sa stane nepriateľom a keď ho máte v žalúdku cítite sa nepríjemne, je vám dosova zo seba zle. Mali by ste predsa jesť len vtedy, keď to potrebujete, nie pre potešenie. Pár sekúnd príjemnej chuti na jazyku, ale vy budete zase o niečo väčší, ťažší. Presne takéto myšlienky vaše myslenie obopnú a postupne škrtia. Už sa ich nezbavíte. Budú ako tieň za vami stáť, prenasledovať vás všade.

Vedela som, že celý tento príbeh začal počítaním kalorií. Raz mi mama povedala, že si ich mám strážiť, pretože som pribrala. Mala som vtedy len štrnásť. Od toho momentu som s tým nevedela prestať. Dvetisíc kalorií, ktoré som mala prijať za deň som každým dňom znižovala až dokým som sa nedostala na tristo. Ak som prijala viac ako tristo vyzvracala som to. Pár minút po tom som sa cítila čistá.

Bolo to oslobodzujúce a nedokázala som s tým prestať. Už to nebolo viac v mojich silách. Takto to pokračovalo. Až po moment, kedy som nevedela jedlo vystáť a len občas som si dala pár lyžíc polievky alebo nejakej zeleniny.

Najhoršie obdobie, však pre mňa bolo, keď som si uvedomila, že mám poruchu príjmu potravy. Plakala som, pretože som to nechala zájsť tak ďaleko. Bolelo ma aj to, že si to absolutne nikto nevšimol. Možno som bola len dobrá klamárka, ale minimálne jeden človek, mama, si to všimnúť mala.

O pomoc som napriek tomu, nikoho nepožiadala. Vedela som, že ju potrebujem, ale strach z toho, čo bude potom, mi to nedovolil. Bála som sa, aké by to bolo mať znovu jedlo rada.

,,Ani mne to nechutí," povedal Myron. ,,Nemusíš to jesť, ale to víno je fakt dobré. Nie som znalec vín, ale chutí mi." Skúsila som si odpiť z vína. Na mňa bolo príliš kyslé priam trpké. No chcela som Myronovi spraviť radosť, pretože to celé bol jeho nápad: ,Je výborné."

,,Stalo sa niečo? Si nejaká nesvoja."
,,Nie, absolutne nič." Premeral si ma a nchvíľu sa zamyslel. ,,Kedy máš vlastne narodeniny?"
,,V júly. Dvanásteho." Vedela som, že

Myron ich má šiesteho apríla, čo znamenalo, že je baran. Absolutne ma to neprekvapovalo, ale nič som na jeho znamenie nepovedala. Veľa ľudom totiž išlo na nervy, keď som rozprávala o horoskopoch.V tom jeho mobil vydal zvuk notifikácie, ale ani sa nepohol, pozeral sa na mňa a roztápal ma svojim pohľadom: ,,Si naozaj krásna."
Namiesto ďakujem som prekrížila očami: ,,Myron." Diana povedala, že mám tak reagovať, pomenovala to: "tvárim sa, že som sebavedomá, ale nie som namyslená."
Pravda však bola, že ja som sebavedomá nebola a namyslená už vôbec nie.

,,Čo?"
Pokrútila som hlavou: ,,Asi ťa začínam mať rada." 
Odfrkol si: ,,Veď aj ja teba." Usmiala som sa naňho a pomyslela som si, že je to správne, že v tento moment mám tu byť s ním. A to isté som si nahovárala zvyšok celého večera.