Tajomstvá ukryté v srdci

3. kapitola

Boleli ma nohy od toľkého chodenia a necítila som si zápästia. Mala som ich krvavé a prsty ochabnuté. Nemohlo to tak pokračovať ďalej. Musia ma oslobodiť, alebo aspoň uvoľniť.

Celý deň sme boli na ceste a pokračovali lesom. Bola som vždy za nimi a ani raz ich nenapadlo spomaliť. Niekoľkokrát som spadla a musela ich dobiehať. Kolená som mala oškreté, členky ma boleli a celé telo tiež. Na začiatku som sa bála. Mala som z nich strach, ako by mal aj každý iný. Lenže tentoraz som bola nahnevaná.

Zastavili sme sa poobede pri malej riečke. Okolo boli malé kamienky a voda bola pekná, čistá. Napúšťali si vodu do čutor. Medzitým sa spolu smiali a zabávali sa, no mne do smiechu nebolo.

Áno, bola som zanedbávaná. Áno, bola som pre rodinu príťaž, ktorá ma nechcela a nemilovala. Bola som zranená, mentálne a aj fyzicky. Áno, bola som utiahnutá a tichá.

No mala som svoje hranice.

Keď som sa hnevala, hnevala som sa poriadne.

A ani Tieňoví vrahovia mi nezabránia prebudiť zlosť.

Podišla som teda k mužovi, ktorému som patrila a pripravila sa na výbuch. Bola som odvážna a nebála som sa. Nie, pretože som bola unavená.

Muž s bielymi vlasmi si ma všimol a prekvapene na mňa hľadel a keď som prešla aj okolo elfky a muža so šatkou, stíchli a pozorovali ma. Zastavila som sa pred mužom v čiernom chrbtom k nim a pozerala sa na neho.

„Rada by som vás požiadala o láskavosť," ozvala som sa nahlas a cítila, ako okolo nás stíchol svet. Počula som jedine vodu a spevavých vtákov. To bolo všetko.

„Tvoja pozícia ti nedovoľuje o nič žiadať. Choď si sadnúť a neotravuj," ozval sa hrubým hlasom a ani sa na mňa nepozrel. Chcela som zovrieť prsty do pästí, no neurobila som to.

„Prosím, uvoľnite mi ruky. Bolia ma zápästia. Sľubujem, že neujdem," povedala som, no zasmial sa a pokrútil hlavou.

„V žiadnom prípade. To hovorí každý a ja si nechcem špiniť ruky. Poviem to ešte raz, sadni si a neotravuj."

„Prosím, uvoľnite mi ruky!" povedala som hlasnejšie a prísnejšie. Až keď som to vyslovila, prestal sa zaoberať svojím nožom a zdvihol ku mne pohľad. Demonštratívne som vystrela ruky a naznačila mu, že ich chcem dať dole.

„Dávaj si veľký pozor na to, ako sa so mnou rozprávaš," povedal a postavil sa. Rozhodne bol vyšší než som bola ja. O kúsok som preto odstúpila a aj preto, lebo som sa zľakla. Ale len o kúsok. „Zabudla si na pravidlá, ktoré som ti povedal? Aby si to neoľutovala. Hovorím ti naposledy, sadni si a neotravuj."

„Plahočím sa za vami už hodiny. Bolia ma nohy, som hladná a smädná a ešte k tomu ma bolia ruky!" skríkla som rozhorčene. „Nedokážem sa poriadne hýbať. Nedokážem sa ničoho prichytiť. Nie som taká hlúpa, aby som utekala, lebo viem, že by ste ma hneď chytili. No nemusíte ma pritom držať ako otroka."

„Lenže to presne si. Môj otrok," povedal a pristúpil ku mne. Hrdo a drzo som zdvihla hlavu. „Neskúšaj moju trpezlivosť, dievča."

„Prisahám, že nikam neujdem. Nemám dôvod niekam utekať a ani sa niekam vracať. Predali ma, spomínate?"

„Nezáujem! Zmizni mi z očí!" skríkol a ukázal rukou za mňa.

V tom momente som urobila niečo úplne šialené.

Pohla som sa k nemu a rukami ho udrela do hrude. Zdvihla som pohľad a uvidela mu v očiach šok. Urobila som to ešte raz a aj tretíkrát.

„Prosím, dajte mi ich dole! Bolí ma to! Prosím!" kričala som a udierala ho, aj keď sa vôbec nepohol. Za nami som počula tichý smiech a aj zalapanie po dychu.