Tajomstvá ukryté v srdci

21. kapitola

 Keby som vedela, cestou by som spievala. Nikto však nepočul falošnejší spev od toho môjho. Naozaj nikto. Preto som si iba hmkala a pritom som sa smiala nad Tulliusom, ktorý takmer spadol z koňa, keď si doberal Ardriel. Veľmi zlý nápad.

„Teším sa na predstavenia. Určite tam budú akrobati alebo gymnastky. Nemôžem sa dočkať. Alebo nejaké herecké hry," snívala som počas cesty. Prechádzali sme po oblasti a cestou sme stretli aj iných obchodníkov. Niektorí sa na nás pozerali podozrievavo, iní si nás vôbec nevšímali.

Prišlo mi, akoby som sa tešila jediná. Bolo to na nervy. Mali pred sebou len svoju úlohu a nechceli sa zabávať. Chápala som to, no na chvíľu sa mohli aj odreagovať.

„Nedá pokoj," zafrflal Tullius, no aj tak som ho počula. „Nemôžeme jej zapchať ústa nejakou látkou? Nemáte niečo po ruke," začal sa obzerať a ja som sa nahla cez sedlo, akoby som sa na neho chcela vrhnúť.

Riven ma so smiechom chytil rukami okolo pása, aby ma zastavil. Začali sme sa hádať, doberať a vlastne som Tulliusovi chcela ublížiť.

Čo je na tom, že som sa tešila? Ani jeho pochmúrna nálada mi to nepokazí.

Zvyšok cesty som bola nafučaná a neprehovorila som s nikým ani slovo. Hrala som urazenú, tak sa mu splnilo čo chcel. Po niekoľkých hodinách mu to už začínalo vadiť a prihováral sa mi, no ignorovala som ho. Mala som k tomu však viaceré dôvody.

Prvý, stále som na neho bola nahnevaná.

Druhý, chcela som byť ticho a vyhovieť mu.

Tretí, Riven ma pevne držal okolo pása, dotýkal sa ma a spôsoboval, že som ledva dýchala. Nemohla som v takom stave ešte aj odpovedať na ich otázky.

Aj keď ma predtým pred nimi pobozkal, druhýkrát to už nikdy neurobil. Nieže by mi to vadilo, len to bolo zvláštne. Oni sa tvárili, že sa nič nezmenilo, prečo som bola jediná, ktorá to tak nebrala? No ako inak som to mala brať.

Čo sme boli?

Partneri?

Chodili sme spolu?

Milenci?

Alebo len chvíľkové pobláznenie.

Nevedela som si na to odpovedať, pretože som netušila, čo Riven cítil. Naisto som vedela, čo som cítila ja. Moje srdce, duša a prakticky všetko patrilo jemu.

No patril aj on mne?

„Vidím mesto," zvolal Corwin a ja som sa hneď nadvihla zo sedla, aby som sa pozrela.

Mesto bolo obrovské. Žiaden múr okolo neho nebol, a preto ľudia vchádzali dnu z každej možnej strany. Už z diaľky som počula hlasitú hudbu a zábavu ľudí. Naozaj tam práve prebiehal festival.

„Nemôžeme sa zdržiavať," povedal Riven a tentoraz som cielene na neho nepriateľsky zazrela. Prekvapilo ho to. „Čo je?"

„Prisahám, že ak sa tam nezdržíme aspoň pár hodín, opúšťam túto skupinu."

„Ale veď-."

„Prisahám!" vykríkla som zúrivo a na všetkých som sa obzrela. Ardriel potláčala smiech a Tullius vypliešťal oči.

Zazerala som na nich, až dokým sa nezlomili.

„Aj tak máme čas," ozval sa Corwin s úsmevom. „Bude trvať, kým získame potrebné informácie. Ten čas môžeš využiť a obzrieť sa po okolí."

Víťazoslávne som zdvihla ruky nad hlavu a zatriasla nimi.

„Vyhrala si. Tak si teda užijeme zábavu," pridala sa ku mne aj Ardriel a pohli sme sa do mesta.