Tajomstvá ukryté v srdci

19. kapitola

Keď sa Riven znova premenil, celou pevnosťou sa ozval jeho strašlivý rev. Steny kobky sa otriasali a na hlavu nám padali kamene. Omámene som sa na neho pozerala a vzápätí ako vybehol po schodoch smerom na povrch.

Nikto nepovedal vôbec nič. Ardriel ma schytila za ruku a ťahala k východu, zatiaľ čo Corwin a Tullius tiež veľmi rýchlo vyrazili smerom hore.

Ak aj mali otázky, čo určite mali, nepýtali sa ich. Ešte stále sme sa nedostali preč z nepriateľského územia. Verila som, že keď z neho odídeme, budú sa pýtať.

A ja som im chcela na všetko odpovedať.

Vonku prebiehal chaos. Počula som posmrtné výkriky všetkých mužov, ktorí sa snažili obrániť Rivenovmu vlkovi. Trhal každého, ku ktorému sa dostal. A nielen on. Tullius a Corwin sa tiež odtrhli z reťaze a zabíjali všetkých.

Ardriel ma sotila na zem za seba a vytiahla luk so šípmi. Každý jeden, ktorý vystrelila, priamo zasiahol cieľ. Ani raz neminula a kryla všetkým trom chrbát. Iba ja som sa krčila za nimi a bála sa.

Už som ich raz videla bojovať. Neprišlo mi to zvláštne a ani som nemala strach.

Lenže vtedy som bola vzdialená a nie priamo v boji. Zároveň som mala stále nutkanie pozerať sa do zeme, nakoľko povedali, že chcú pevnosť vyhodiť do vzduchu. Mali sme hodinu, no bola som si takmer istá, že tá sa o chvíľu končí.

Muži utekali a ani sa nesnažili brániť. Aj tak by nevyhrali.

Práve som videla ako ku nám bežal Riven, keď ma Ardriel postavila na nohy a pozrela mi do očí.

„Poriadne sa chyť a za žiadnych okolností sa nepusti," prikázala mi a vôbec som jej nerozumela. Vtom sa vedľa mňa vrhol Riven a trochu sa skrčil. Ardriel ma k nemu tlačila.

„Počkaj, o čom to hovoríš?" zapišťala som, pretože som naozaj ničomu nerozumela.

„Poriadne sa chyť!"

Ona chcela, aby som vysadla na Rivenov chrbát? Zdesila som sa a krútila nezmyselne hlavou.

„Zbláznila si sa? V žiadnom prípade!"

„Nevadilo ti zísť po lane, tak toto bude hračka!" skríkla na mňa a z celej sily ma vysadila na Rivenov chrbát. Okamžite som sa chytila jeho srsti a usadila sa akoby som sedela na chrbte koňa.

„Počkaj, a čo vy?" spýtala som sa so strachom, lenže ona vytiahla dýku a usmiala sa.

„Ešte sme tu neskončili. Za desať minút sa uvidíme," žmurkla na mňa a rozbehla sa do pevnosti.

Šokovane som sa na ňu pozerala a nemohla uveriť, že tu zostali. Pozrela som sa na Rivena, lenže on odvrátil pohľad a vzápätí sa odrazil.

Takmer ma zhodilo na chrbát pri tej rýchlosti. Zaryla som prsty do jeho srsti a snažila sa z neho nespadnúť. Bol rýchlejší než kôň a vlastne rýchlejší než ktorékoľvek iné zviera.

Premýšľala som nad tým, ako sa mieni dostať preč a vzápätí som to pochopila.

Išiel priamo k lanu, po ktorom sme sa všetci zviezli dole. Nebola šanca, aby sme rovnakú cestu použili aj smerom naspäť. Lano bolo nižšie, tým pádom sme sa nemali ako spustiť smerom nahor. Lenže on nespomaľoval a stále zrýchľoval.

Nepovedala som vôbec nič, pretože som mu bezvýhradne dôverovala. A práve keď som fakt netušila čo chce urobiť, skočil.

Vykríkla som.

Áno, vykríkla som ako vydesené decko. Prečo aj nie? Riven skočil do vzduchu, priamo nad priepasť. Môj krik sa ozýval celou oblasťou, ale to ho nezastavilo.