Tajomstvá ukryté v srdci

20. kapitola

Necítila som bolesť, aj keby som mala. Nevedela som prečo. Možno to bolo tým šokom alebo prekvapením. Vedela som, že pri podobnej situácii každý cítil bolesť.

Tešilo ma, že som nebola jednou z nich.

Netušila som, koľko času prešlo a ani kde som bola. Spomínala som si, že sme boli ešte v horách a napadli nás. Pamätala som si, že zranili iba mňa. Hneď na začiatku. No čo keď potom zranili aj niekoho iného?

Dostala som strach.

Pomaly som sa začínala prebúdzať a cítila som, ako hýbem viečkami. Chcela som otvoriť oči a pohnúť sa. Hýbala som prstami, takže som stále všetko cítila. Aj nohy, ktorými som zamrvila. Snažila som sa preglgnúť, no to bola chyba.

Očakávaná bolesť konečne dorazila.

„Pokoj, len pomaly," ozval sa nado mnou chlácholivý hlas. Iný by si prial, aby mal pri sebe svoju mamu, ktorá by sa im tak krásne prihovárala. Ja som ju však vidieť a ani počuť nechcela. „Corwin, preberá sa."

Zamrvila som sa a konečne sa mi podarilo otvoriť oči.

Ležala som na nejakej posteli, zakrytá dekou. Pozrela som sa okolo seba, aby som si zvykla na prostredie a uvedomila si, že sme boli v nejakej drevenici. Steny a aj strop boli z dreva. V kozube som počula praskajúce drevo a cítila teplo.

Pozrela som sa nad seba a skláňala sa nado mnou Ardriel.

„Zlatko, si v poriadku. Všetko je v poriadku," usmiala sa na mňa s červenými očami. Určite plakala.

„Č-čo sa stalo?" šepla som a zasekol sa mi hlas v hrdle. Zdvihla som ruku a dotkla sa hrdla. Mala som ho celý obalený nejakou látkou. Žiadny šíp som tam už nemala.

„Prepadli nás, bastardi. Asi nás sledovali ešte z pevnosti. Postarali sme sa o nich," vysvetlila a vzápätí sa uhla Corwinovi, ktorý si ku mne prisadol.

„Ako sa cítiš? Pravdu," povedal a usmiala som sa. Nemala som v pláne klamať.

„Trochu to štípe," pošepkala som a zdvihol ku mne dlaň. Znova som uvidela zelenú žiaru, ktorú priložil k môjmu krku. Neodtiahla som sa, len som ho nechala. Začínala som pociťovať úľavu. Pokúsila som sa preglgnúť a nebolelo to.

„Lepšie?"

„Áno, ďakujem," povedala som svojím hlasom a pomohol mi sa posadiť. Obzrela som sa do miestnosti.

Bola malá. Videla som len krb, pred ním veľký stolík s tromi stoličkami, vzadu boli nejaké police a koberec. Nič viac.

„Kde to sme?"

„V malej chatrči, ktorú sme našli. Zjavne nepatrí nikomu," zhodnotila Ardriel a kľakla si na zem predo mňa. „Báli sme sa o teba. Naozaj som mala veľký strach."

„Mrzí ma to."

„Nemôžeš za to. Je to naša vina, že sme sa nesústreďovali na naše prostredie. Ak by sme si dávali väčší pozor, nič by sa nestalo," povedal Corwin a postavil sa.

„Naozaj ste sa o nich postarali?"

„Všetci do jedného sú mŕtvi. Tullius a Riven ich poslali do pekiel," povedala a vtedy som sa obzrela.

„A kde sú?"

„Vonku, bolo by nás tu veľa," povedala mi, no ja som sa odkryla a chcela zísť.

„Ja musím..." nedopovedala som. Nechcela som to povedať nahlas. Ardriel však pochopila a chytila ma za ruky.

Celé telo som mala ubolené a mierne stuhnuté, no nebolo to nič strašné. Po pár krokoch som dokázala ísť aj sama. Ardriel mi otvorila dvere a vyšli sme von.