Tajomstvá ukryté v srdci

15. kapitola

Išla som do knižnice, ako mi Riven povedal a čakala ho. Cestou dnu som si na seba vzala starý plášť, ktorý som ešte na území Cohlina našla, aby som zakryla krv na tele a šatách. Nechcela som nikoho odplašiť.

Všetky dievčatá utiekli. Už im nič nebránilo odísť, a preto sa náhlili preč. Išla som kúsok s nimi a keď sme odišli a pozrela som sa späť, okolitých ľudí začali otvorené hradby nepriateľského územia zaujímať. Netrvalo dlho kým všetko videli a pochopili, vrhli sa do mesta s cieľom ukoristiť si niečo z jeho bohatstva. Presne ako Riven povedal.

Preto som sa pohla preč a čo najrýchlejšie išla do knižnice. Nechcela som, aby si o mňa robil starosti, ak by ma tam nebodaj našiel.

Pobozkala som ho. Pred dievčatami som ho naozaj pobozkala. Našťastie tam ostatní neboli, pretože by som sa prepadla od hanby.

Ešte dlho potom som cítila jeho pery na svojich. Akoby presne do seba zapadli. Bol to krásny a neuveriteľný pocit. No zároveň som cítila niečo hlboko v srdci. Niečo mocné, čo som si nedokázala vysvetliť a ani som nechcela.

To, čo som cítila k Rivenovi, sa nedalo popísať žiadnymi slovami. Netušila som síce, ako sa mu znova pozriem do očí, no na tom nezáležalo. Hlavne som ho chcela znova vidieť.

Knižnica bola prázdna. Niekde som videla učeníkov alebo starších pánov v habitoch. Knihomoli, ktorých zaujímali len knihy. Aj mňa veľmi bavili. Najmä tie o histórii, ktorú som milovala. No nechcela som nič čítať a rozptyľovať sa. Chcela som byť pripravená čo najskôr odísť.

Kráčala som pomedzi mnohé regály s knihami a dotýkala sa ich starých povrchov. Tá vôňa starých kníh bola nádherná. Dokázala by som v knižnici stráviť hodiny, dni. Bol by to krásny pocit, ktorý by som si užívala. Pozrela som sa nahor a videla ďalšie tri poschodia. I keď nado mnou bol vysoký voľný priestor, siahajúci až po úplný vrch.

Išla som až na samý koniec, ku ktorému viedla priama cesta a zastavila som sa oproti veľkej stene. Na tej bola vyvesená mapa gigantických rozmerov. Musela som pár krokov odstúpiť, aby som sa pozrela na veľkú mapu krajiny Westalis, ktorá bola rozdelená na sedem území.

Na severe bolo územie Telfund. Bolo to zimné územie, ktoré pokrýval najmä sneh, ľad a chlad. Počula som, že sa tam nachádzali aj všelijaké zimné príšery. Nechcela by som ich stretnúť.

Hraničil s územím Nerafine, ktorá síce nemala všade sneh, aj tak to bola zimná krajina. Počula som, že hory tam boli najvyššie a veľmi nebezpečné.

Na východe bolo územie Doljinaar, ktorému vládol lord Exidor. Ten, ktorý nenávidel a opovrhoval polo-ľuďmi. Rozprávala mi o ňom majiteľka hostinca z Arwoodu a už z počutia to bol krutý človek. Jeho územie bolo rovinaté so žiadnymi horami. Len hustými lesmi.

Na juh od nich bola Angera. Rovnako rovinaté územie, ktoré však pripomínalo skôr púšť. Nemali žiadne lesy, kopce. Len rovnú prázdnu plochu.

Na západe bol Vergelas, v ktorom sme sa nachádzali my a kde som sa narodila. Bola to pekná krajinka, v ktorej sme mali všetko potrebné. Aj nepriateľov a príšery.

Na juhu bolo najväčšie územie Zigareth. O tomto území som nič nevedela, ale za to majiteľka áno. Povedala, že je to územie, kde chodia všetci odpadlíci, vrahovia, zlodeji a všetci zlí. Územie bola vlastne jedna veľká horská oblasť, kde nebola takmer vôbec rovná plocha.

A nakoniec to bol Kittarlen. Územie zložené z malých ostrovov, ktoré sa nachádzali pri území Zigareth. Tam by som chcela zavítať.

Všetkým územiam vládli lordi, no nepoznala som ani jedného. Dokonca ani ich mená, až na jedného. Určite to boli významní a úžasní ľudia, ktorí si bránili svoje územia. No vedela som si predstaviť, že mali medzi sebou aj nepriateľské vzťahy. Dúfala som však, že to boli len plané reči a nie náznaky vojny.