Tajomstvá ukryté v srdci

5. kapitola

Dva dni. Toľko ubehlo času, čo som spoznala Tieňových vrahov. Prvé stretnutie neprebiehalo podľa predstáv. Predsa len, netušila som kto boli a ani čo odo mňa mohli chcieť. Bála som sa a oprávnene.

Zmenilo sa to, keď som zistila, že im ma môj vlastný otec predal a už som nemala rodinu. Všetok strach pominul a vymenil ho za iný. Strach, že budem znova sama.

Aj keď to boli vrahovia, žoldnieri, boli to ľudia ako aj ostatní. Teda, až na Ardriel, ktorá bola elfka. No predsa len, cítila som sa pri nich živšie a príjemnejšie.

„Máte v Arwoode nejakú objednanú prácu?" spýtala som sa počas cesty Tulliusa, s ktorým som kráčala. Všetci sa so mnou rozprávali a už ma neignorovali. Úprimne, ani som im k tomu nedala možnosť, aby boli ticho.

Tie dva dni som ich natoľko otravovala, pýtala sa, zaujímala sa, že im podľa mňa zo mňa muselo preskakovať. A Riven si určite stokrát premyslel, či bol dobrý nápad ma s nimi nechať. No zatiaľ som nepočula od ani jedného z nich žiadne námietky.

„Podľa toho čo nám ponúknu," žmurkol na mňa.

„Ale idete tam na už dohodnutú prácu, nie? Či ešte neviete akú prácu budete robiť?"

„Keď sa trepeme do mesta vzdialeného odtiaľto tri dni, určite vieme, čo za prácu to je," žmurkol na mňa a mne zahoreli líca. „Teraz sme v štádiu vyjednávania o cene."

„Aha," prižmúrila som oči a odvrátila sa. „Potom sa rozdelíte? Keď úlohu splníte."

„Áno. Sú z nás prevažne boháči. Aj keď Corwin a Ardriel sú asi najbohatší," zasmial sa, no nerozumela som.

„Ako je to možné? Veď si rozdelíte sumu rovnakým dielom, nie?"

„To áno, lenže čo sa týka získaných cenností mimo toho, to je každého zvlášť," usmial sa. Prekvapene som na neho hľadela a nechápala, čo tým myslel.

„Asi ti nerozumiem. O akých cennostiach hovoríš?"

„Veď o tých, ktoré nájdu počas boja," vytreštila som na neho oči.

„Myslíš šperky, peniaze?"

„Drahé zbrane, oblečenie," doplnil a pobavene sa odvrátil. „Vyplienili sme ich tábory, úkryty. Pravdepodobnosť, že ich majitelia boli ešte nažive, bola priam mizivá. Prečo si teda nespríjemniť kapsy nejakým majetkom?"

Rozosmiala som sa.

Vedela som, že by som sa nemala smiať z okrádania mŕtvych. Nebolo to správne a ani čestné.

No keď som si predstavila krásnu elfku, ktorá bola celá od krvi, so zbraňou v ruke a v druhej držala šperky a nebodaj pekné šaty, to nešlo dohromady. Ten pohľad by stál určite za to.

Tullius vedľa mňa sa na mňa prekvapene, no zároveň pobavene pozeral a hovoril ďalej rôzne príhody, ktoré dokazovali, že moje predstavy neboli práve zlé.

Smiala som sa na všetkom.

Ako raz Ardriel vyšla z horiaceho domu a ťahala za sebou dve tašky plné oblečenia a vôbec ju nezaujímalo, že jej obhoreli končeky vlasov. Ako bola ovešaná rôznymi šperkami, ktoré jej padali z krku. Na hlave mala krivý diadém alebo diamantovú korunku. Dala by som čokoľvek, aby som to videla.

Hovoril mi aj o Corwinovi. Toho síce šperky a oblečenie nezaujímali, za to mal záľubu v zbraniach. Povedal mi, že raz mal v náručí také množstvo dýk, mečov a sekier, že mu padali na zem. A keď mu ich chceli podať, vrčal a nedovolil na ne siahnuť.

Túto chvíľu som si chcela rozhodne predstaviť, no najlepšie aj vidieť.

„Čo si si bral ty?" zaujímala som sa, keď som si utierala slzavé oči od smiechu.