Tajomstvá ukryté v srdci

18. kapitola

Ak by som mohla kričať, vykričala by som si hlasivky. Vietor mi vrážal do tváre, cítila som sa strašne, nehovoriac o šoku, aký som mala vpísaný na tvári.

Triasli sa mi ruky, nohy, telo a chcela som sa každú chvíľu pustiť. Ak by som to však urobila, na mieste by som zomrela a ak by som vtedy kričala, už by to nikoho nezaujímalo.

Prudko som dýchala a bála som sa. Naozaj som bola vydesená a nemohla som uveriť tomu, že som to naozaj spravila.

Horšie však bolo to, že som nedomyslela pristávanie. Ako sa dostanem dole? A čo keď vrazím do niekoho iného? Ak by ma chytili, celkom určite by ma na mieste zabili. Nedomyslela som to. Vôbec som nevedela čo robím. A skôr než som nad tým začala konečne premýšľať, blížila som sa ku kamennej stene.

Vykríkla som. Áno, nedalo sa nič robiť. Vykríkla som v poslednej chvíli, práve keď som sa približovala ku stene. Keď som si bola istá, že podo mnou nie je priepasť, ale pevná pôda, pustila som sa skôr než som sa rozplesla o stenu.

Dopadla som na zem a kolená sa mi okamžite podlomili. Kotúľala som sa po zemi ako sud a vrážala do kameňov a iných tvrdých vecí. Nedokázala som zastaviť. Zastavila ma až stena, ku ktorej som letela.

Zavládlo ticho.

Môj prerývaný dych sa pretekal so silno bijúcim srdcom. Celé telo ma bolelo, nehovoriac o hlave, do ktorej som sa udrela. Chytila som sa za čelo a keď som sa na prsty pozrela, videla som krv. Nebolo to nič vážne. Cítila som, že som bola v poriadku, jedine šok a stres bolo, čo mi robilo problémy.

Chvíľu som sa opierala o stenu, aby som popadla dych a až potom som sa prikrčila a nazrela cez stenu na nádvorie.

Bolo zničené. Niektoré stĺpy boli zničené, videla som diery v stenách a najmä mŕtve telá všade na zemi. A nie len telá. Videla som aj časti tiel, hláv, rúk či nôh. Nemaznali sa s nimi.

Preglgla som a snažila sa nájsť ešte nejaké boje, no žiadne okolo neboli. Všade bolo ticho, akoby sa boje konečne skončili. Keď som však videla neznámych mužov, došlo mi, že túto bitku vyhrali oni.

„Bude trvať večnosť, kým to tu upraceme," zvolal jeden muž a kopol do ruky, ktorá sa pri ňom povaľovala. Vytreštila som na neho oči.

„Tí bastardi to takmer dokázali," pripojil sa k nemu druhý muž. „Doriti. Takmer polovicu zabili."

„Kde ich vzali? Dúfam, že do rána skapú."

„Drenner si ich vezme na starosť až ráno. Dovtedy sú v kobke."

Nadvihla som obočie. Kobka bolo predsa väzenie, nie?

„Myslím, že sa s nimi ostatní ešte pohrajú. Ráno odchádzame. Vlastne hneď na svitaní. Dovtedy sa s nimi zabavíme."

„Najmä s tou elfkou. Doriti, tak rád by som si s ňou užil."

Nepočúvala som ďalšie slová, pretože odchádzali preč a ani som ich nechcela počúvať.

Takže ich zajali. Môj pocit bol správny.

No čo mám robiť?

Ako ich mám oslobodiť na mieste, kde je niekoľko desiatok nepriateľov a ktorí by ma zajali alebo zabili pri prvej príležitosti?

Odvrátila som sa a oprela sa o stenu.

Naposledy, keď som sa ocitla v nebezpečnej situácii, jeden muž ma chcel znásilniť. Nikdy nezabudnem na jeho dotyky, ruky a ani bozky, ktorými sa ma dotýkal po tele. Dokonca života si ich zapamätám.