Tajomstvá ukryté v srdci

6. kapitola

Mesto Arwood bolo veľkolepé. Už keď som ho z diaľky zazrela, bola som si istá, že si ho zamilujem.

Ale to by som povedala o hocijakom meste.

Bolo to totiž prvýkrát v mojom živote, kedy som vstúpila do iného mesta. Vždy som bola zatvorená len v našom dome a mohla som ísť jedine do našich záhrad. Raz. Len raz v živote som mohla ísť na trh s našou kuchárkou pomôcť jej. Inokedy som nemohla ísť nikam.

Keď som sa na tie časy pozerala spätne, nemala som to vyslovene zakázané. No nelákalo ma to tam. Nemala som s kým tie krásy obdivovať. Nemala som s kým tráviť čas. A mala som dosť práce s tým, aby som sa zapáčila rodine. Aby ma mali radi. Nejaké mesto ma vôbec nezaujímalo.

No keď som sa pozerala na krásy mesta Arwood vedela som, akú som urobila chybu. Mesto bolo nádherné.

Prechádzali sme po preplnených uliciach a všade vládol krik, nadšenie a iná vrava. Pomaly sa stmievalo, takže do ulíc vychádzali najmä večerné tvory, ktoré hľadali zábavu. Pozorovala som obchody, stánky, predávajúci tovar a krásy všade okolo.

Najviac ma však zaujímali osoby, okolo ktorých sme prechádzali.

Videla som krásnych ľudí s dlhými vlasmi, niektorí ich mali zapletené. Mali na sebe špičkové, drahé oblečenie sprevádzané rôznymi šperkami. Väčšina mala aj nejakú zbraň. Meč pripevnený o bok alebo na chrbte, sekery, dýky, oštepy. No najviac ich malo luky so šípmi. Vedela som, že sa špecializovali najmä na túto zbraň.

Elfovia.

Ich uši boli špicatejšie než boli tie ľudské. Hrdo ich ukazovali a neskrývali pod kapucňami alebo klobúkmi. Boli to hrdé národy, takže bolo veľmi nemúdre uraziť ich alebo nebodaj oklamať. Poznala som príbehy, kedy také situácie nedopadli najlepšie. Najmä pre druhú stranu.

Ešte viac než elfovia, ma udivovala ďalšia rasa ľudí. S otvorenými ústami som ich pozorovala a pritom vedela, že ak by ma nachytali, asi by mi urvali hlavu.

Trpaslíci. Majstri v kopaní a spracovávaní nerastov. Žili prevažne v horách, v ktorých si vytvorili svoje bydliská a radi kopú a hľadajú kamenné poklady. Boli známi svojou túžbou po bohatstve a vyrábaní mocných zbraní ako sú sekery alebo kladivá. Boli silní a ťažkí, takže je ich potreba aj na bojisku.

V dávnej histórii, keď prebiehala vojna medzi všetkými tromi rasami, boli práve trpaslíci tí, ktorí nestratili takmer žiadne svoje územie. Najviac utrpeli ľudia.

Lenže táto vojna bola dávno minulosťou. Odohrala sa tak dávno, že si niektorí ani len nespomínajú, že niečo také existovalo. Čo bolo len dobre.

„Takže sú tu predsa len oslavy," ozvalo sa za mnou a obrátila som sa. Ani som si neuvedomila, že som mala na tvári jediná nadšený výraz. Všetci štyria kráčali za mnou a neusmievali sa. Akoby boli otrávení spoločnosťou, čomu som sa nečudovala.

Obyčajní ľudia, okolo ktorých sme prechádzali, si ich nevšímali. Ani elfovia a trpaslíci.

No tí, čo mali nejakú, hocijakú zbraň, ich poznali. Obozretne si ich prehliadali, mračili sa a niekedy aj odfrkli a niečo si navzájom šepli, aby sa zasmiali. Ako som si myslela, nie každý z nich bol vydesený. Neboli na tomto svete jediní, ktorí boli nebezpeční. A tí bojovníci, okolo ktorých sme prechádzali, si to uvedomovali.

„Skvelé. To nám naruší celú prácu," zahundral Tullius a prevrátil očami. „Bude mať ten chlap vôbec počas dňa čas?"

„Musíme sa spýtať," odpovedal Riven.