Tajomstvá ukryté v srdci

2. kapitola

Omdlela by som. Ak by som sa pred odchodom nenajedla, už by som sa rozvalila na zemi ako pokazená paradajka.

Oni by sa nesmiali. Rovno by ma zabili a prehodili cez okraj hory. Boli sme totiž na úplnom vrchu. Nad nami nebolo vôbec nič.

„Kto to je?" zopakovala žena, ktorá sa k nám obrátila a odhodila na zem kosť. Podľa krátkeho pohľadu som usúdila, že z nejakej zveri. „Je mladá."

Odvážila som sa jej pozrieť do očí a mierne pootvorila ústa.

Bola nádherná. Najkrajšia žena, akú som kedy videla.

Mala dlhé zelené vlasy, no kvôli svetlu z ohňa som videla aj náznak modrej farby. V ušiach mala dlhé náušnice, ktoré jej padali až na plecia. Zaujali ma tetovania, ktoré mala na hrudi, ťahajúce sa až po krk. Na odhalených ramenách mala nejaké tiež a dokonca aj na lícach. Tetovanie mala aj v strede čela nad nosom. Nejaký symbol, ktorý som nepoznala.

No najkrajšie mala oči. Žiarivé zelené oči. Zdalo sa mi, že dokonca svietili.

Upútal ma však aj jasný znak, ktorý mi naznačoval kým je. Špicaté uši.

Bola to elfka.

„Páni. Je od teba neuveriteľne nízka," zasmial sa muž stojaci pri ohni a dokonca urobil krok ku mne. Inštinktívne som cúvla a vrazila do muža za mnou. Obrátila som sa a zľakla sa jeho pohľadu, takže som cúvla ešte raz. Lenže nohy sa mi znova zaplietli a zletela som na zem.

Obaja pri ohni sa začali smiať.

„No tak maličká, nemusíš sa báť," usmial sa na mňa muž a čupol si ku mne. Preglgla som a pozerala mu do očí. „Nikto ti zatiaľ neublíži," žmurkol na mňa a ja som stuhla.

Zatiaľ.

Na hnedých vlasoch mal červenú šatku s ornamentmi, ktorú mal prehodenú cez rameno. Mal na sebe koženú vestu, čiže mal obe ramená odhalené. Na ľavom ramene mal zvláštne tetovanie, ktoré som nemala čas skúmať. Na ľavej ruke mal obyčajné čierne rukavice, avšak na pravej železnú rukavicu, tiahnucu až po lakeť. Končeky prstov boli veľmi ostré.

„Kde si ju vzal?" spýtala sa žena a pozrela na muža za mnou.

„Bola na dohodnutom stretnutí," odpovedal muž za mnou, na ktorého som sa šokovane pozrela. Netušila som, že vedel hovoriť. Jeho hlas bol mocný a mužský.

„Naozaj?" zahľadela sa na mňa. „Čo tam robila?!"

„Poslal ju ten bastard," odpovedal a pohol sa odo mňa preč. Pozerala som sa za ním a videla, ako kráčal k poslednému členovi skupiny. Tomu najnebezpečnejšiemu. „Toto mala pri sebe," zastal pred ním a čakal.

Obzrela som sa za seba a preglgla. Cesta, ktorou sme sem prišli, bola voľná. Stál mi v ceste jedine kôň, ktorý sa o nikoho nezaujímal.

Pozrela som sa znova na muža čupiaceho predo mnou a videla jeho úškrn.

Vedel, nad čím som premýšľala. Alebo si to aspoň domyslel. A ten úsmev mi hovoril, že ak by som to skúsila, ak by som sa čo i len pohla tým smerom, bol by to môj koniec.

Preto som sa pozrela na pergamen, ktorý podával poslednému členovi.

„Je to správa od Gamberta."

Zastrčil si za opasok nôž, ktorý držal v ruke. Netušila som, že ho držal, pretože nám bol chrbtom a nevidela som čo robil. Následne sa pomaly postavil a obrátil.

Moje srdce vynechalo úder. Dva údery. Tri.

Pozerala som sa na vysokého muža, toho najkrajšieho a zároveň najbrutálnejšieho, akého som kedy videla.