Od lásky k nenávisti

Prológ

„Teraz ma dobre počúvaj, Roni!"

Len na okamih na mňa strhol pohľad od šoférovania. Dych mal krátky a rýchli. Očami behal medzi mnou, cestou a spätnými zrkadlami, pričom ruky pevne vystieral na volante. Aj tak mu ním nebezpečne kmitalo sotva dokázal auto udržať na vozovke.

Zarytá v sedačke na mieste spolujazdca, oči mi samé skĺzli do spätného zrkadla. Auto za nami sa nás stále snažilo predísť, hoci mu v tom Filip všemožne bránil. Išiel tak rýchlo, že stromy sa mi mihali pred očami do jednej širokej línie farieb. Obaja sme dobre vedeli, že raz sa tomu za nami podarí prekĺznuť. Nájde si spôsob. A potom to príde...

Donútia ho zastaviť, vytiahnu nás z auta ako psov a v tom najlepšom nám strelia guľku rovno do hlavy. Potom nás odtiahnu z miesta činu a kdesi na opustenom mieste, vysoko v horách, kde nás nikto hľadať nebude, zakopú naše telá hlboko do zeme. Alebo ich hodia na dno nejakého osamelého jazera uprostred ničoho, či rozpustia v kyseline, pretože, tak sa to v ich svete predsa robí, keď sa staneš ďalším menom na zozname. Vravia tomu zľutovanie. Prejav láskavosti, že nás zaživa nerozkrájali na kúsky. Čoho som sa to dožila?

„Došľaka, RONI!" zo zamyslenia ma náhle vytrhol Filipov rev a štipľavé plesknutie dlane o tvrdý plast palubovej dosky predo mnou. Prudký nádych mi s bolesťou vrazil do pľúc, čím sa mi srdce rozbúchalo ešte viac. Len sťažka som dokázala pohliadnuť na Filipa, no keď sa mi to konečne podarilo, spatrila som jeho odvrátenú stranu. Stav nepríčetnosti. Strakaté odtiene zelených očí prahnúcich po pozornosti na mňa vrhali tieň spoza pieskových prameňov ofiny z podstrihu. Nespolupracovala som s ním a to ho dovádzalo do šialenstva.

„Potrebujem, aby si ma vnímala," pokračoval už o čosi normálnejšie.

„Vnímam," podarilo sa mi pretlačiť slová cez zovreté hrdlo. A hoci sa každý neurón v mojom mozgu snažil fungovať, hlas, ktorý zo mňa vyšiel, bol len akýmsi nevydareným pokusom. Akoby mi niečo paralyzovalo nervovú sústavu. Mohlo sa diať to, že snívam a ani o tom neviem?

„Pri najbližšom zjazde ma prinútia zísť dole z cesty, takže si teraz prelezieš dozadu," pokynul mi.

„Prečo?" nepochopila som spočiatku. „Nie! Nie, to neurobím!" odmietla som rázne vzápätí, ako som si uvedomila, že robí opatrenia.

„Ale urobíš," uistil ma o opaku.

Jeho hlas znel tak sebaisto a vážne, až ma na okamih premkol pocit, že to skutočne urobím. Ani na mňa nepozrel, keď mi to hovoril. Celý čas napäto skenoval spätné zrkadlá, pretože len čo sa zo stredu úzkej cesty o kúsok vysunul ku krajnici, aby uvoľnil jazdný pruh autám v protismere, už sa nás auto za nami snažilo obehnúť. Takže mu zas musel hatiť cestu, čo znamenalo, že sme balansovali v aute z jednej strany na druhú ako na autodróme, a opäť o čosi rýchlejšie, pretože čím viac mu Filip vzdoroval, tým viac ho on zozadu tlačil. Ručička na tachometri šplhala len dohora a motor nášho auta už vydával hlasitý rev. Napätie vo mne vrelo.

„Sprav to," precedil cez zuby.

Bála som sa ako nikdy v živote. Slzy sa mi rinuli z očí, strach ovládal každý kúsok môjho tela. Iba pohľad naňho ma zachraňoval pred zrútením sa. Celú dobu totiž presne vedel, čo má robiť a s rozvahou sa nám obom snažil zachrániť život. Vedela som, že mu to práve teraz zrovna neuľahčujem, ale to, čo odo mňa žiadal, bolo priveľa.

„Nemôžem," vzlykla som.

„Prelezieš dozadu, Roni. Povedal som," zopakoval mi pomalšie a dôraznejšie.